M é d i á

Mediálne spravodajstvo z podujatí TKS

Príbehy zvonov z Lietavskej Svinnej

29.11. 2015 o 16.00 h • Kostol Sedembolestnej Panny Márie v Lietavskej Svinnej
Plagát podujatia  •  Pozvánka  •  Bulletin  •  Tlačová správa

Blížia sa Vianoce, v nedeľu 29. novembra sme na adventnom venci zapálili prvú sviecu. Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný rozmer. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom a pripravuje nás na jeho príchod. Veriaci sa v chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty a programy.
Pretože k Vianociam neodmysliteľne patria aj zvony, v kostole v Lietavskej Svinnej predstavili v prvú adventnú nedeľu, v komponovanom hudobno – recitačnom pásme pod názvom Príbehy zvonov, všetky zvony z Lietavskej Svinnej – historické i tie súčasné.
Každý zvon má svoj rodný list, technické dáta a hlavne svoju históriu. Renesančný zvon z roku 1606 je ešte i dnes funkčný - zvoní sa na ňom príležitostne na Veľkú noc, na prvé sväté prijímanie, na koniec a začiatok roka...
Patrí medzi tzv. turzovské zvony, ktorých bolo v našom regióne viac - dozvedáme sa o nich predovšetkým z kanonických vizitácií, alebo z historických prameňov, ktoré zachytávajú údaje o živote farností. Vraj tento zvon, ktorý bol pôvodne na hrade Lietava, daroval panovník Juraj Thurzo osade Svinná. Je na ňom vyobrazený reliéf turzovského erbu s kruhovým textom: DE ARVA . F .C: A´ 1606 + COMES GEORGIUS THURZO - v preklade: Zaobstaral gróf Juraj Thurzo z Oravy v roku 1606. Srdce zvona je prichytené koženým remeňom , ktorý je pôvodný. Nikto z pamätníkov z dediny si nespomína, že by sa remeň menil, alebo sa so zvonom inak manipulovalo či hýbalo.
Keď si uvedomíme, čím všetkým prešiel tento zvon vo svojich pohnutých dejinách, je pozoruhodné, že napriek všetkým nepriaznivým zásahom a vplyvom tu zostal dodnes zachovaný. Veď prežil historický úsek doby, ktorý by vedel rozprávať príbehy, aké dokáže vymyslieť iba život - príbehy vojen, víťazstiev i pádov, zrád a oddanosti, priazne osudu, ako aj neuveriteľných okolností... zázrakom sa vyhol aj vojnovej rekvirácii, podobne ako jeho mladší brat, zvon z Kňazovej Lehoty, ktorý má na svojom plášti datovanie 1805.
Stará zvonica spoločne s novým kostolom a kultúrnym domom a neďaleko stojacim Domom spomienok tvorí akýsi prirodzený stred obce Lietavská Svinná. Kedysi, nie tak veľmi dávno - možno pod nátlakom skupiny ľudí, ktorí chceli získať zvon - bolo v obci vypísané referendum o zbúraní zvonice. Zvíťazil však zdravý rozum ľudí v dedine a naopak, zvonica sa opravila – jej stará plechová strecha sa v hodnote vtedajších 2500,- Kčs oplechovala nanovo a tak zvon ostal nepohnutý na mieste dodnes. Po roku 1989 sa veriaci odhodlali postaviť si svoj vlastný, nový kostol.
„... zo začiatku stavby Božieho domu majú obrovskú radosť najmä tí, ktorí celý svoj život v nedeľu a vo sviatok merali cestu pešo cez Krieš do Lietavy. Kostol v Lietavskej Svinnej sa začal stavať v roku 1992 za starostu Ludvika Wecka. Stavebným dozorom bol poverený František Masný. Staval sa podľa projektu architekta Ladislava Rožánka, svojpomocne, formou brigád mnohých ľudí z obce. Stavbu financovala obec a taktiež bola vyhlásená výzva na dobrovoľnú finančnú zbierku všetkým rodinám v obci“. (Záznam z Obecnej kroniky Lietavská Svinná tak, ako to v tom čase zapísala kronikárka Jarmila Kasáková)
Zvony a predovšetkým tradičné ručné zvonenie na nich, s neodlučne spätou a k nim patriacou funkciou zvonárov sú od najstarších období našich národných dejín až do dnešných čias významnou súčasťou identity, kultúry a historickej tradície na našom území. Pri vzácnej príležitosti uvedenia programu Príbehy zvonov z Lietavskej Svinnej bol udelený pamätný list zvonárom Eduardovi Barčiakovi a Leopoldovi Sedliakovi za to, že dodnes udržiavajú tradíciu ručného zvonenia v obci Lietavská Svinná.
Program mohol byť zrealizovaný vďaka podpore Obecného úradu v Lietavskej Svinnej – Babkove a kolektívu Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine.
V programe účinkovali: Vierka Hatarová, Zuzana a Adam Kmeťovci, Katarína Žiačiková, Miška Hriňová, Ľubomír Ľahký a Elenka Pospíšilová, Vojtech Jiřiček, domáci spevokol Dedinskej folklórnej skupiny Cibuľník, spevácke trio Jozefína Šugárová, Ľubica Kubenová a Soňa Jamečná a organistka Danka Zavadzanová. Na záver programu vystúpili s hudobným číslom aj animátorky z farnosti Lietava.

Fotogaléria:

 

Adam Kmeť

PRÍBEHY ZVONOV III. zo Sučian

18.10. 2015 od 17.00 h • Evanjelický kostol, Sučany
Plagát podujatia  •  Pozvánka  •  Bulletin  •  Tlačová správa pred  •  Tlačová správa po

Príbehy zvonov, podujatie, ktoré je autorským programom z dielne Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK, bolo motivované a inšpirované neobjavenými tajomstvami zvoníc v našom regióne. Metodikov strediska spoločne s amatérskym kampanológom Františkom Záborským už pred troma rokmi nadchol nielen samotný proces hľadania a objavovania, odkrývania zvonov, ale aj príbehy, ktoré sa k nim viažu a miestne historické súvislosti. Preto sa znova a znova – i vďaka finančnej podpore zriaďovateľa a MK SR - podujímajú zmapovať a zdokumentovať v našom kraji, v regióne Turca historicky cenné zvony, ale aj zvony, nadobudnuté z milodarov, s úprimným a ľudským príbehom, s dobrou myšlienkou.
Pätnáste zastavenie bolo v evanjelickom kostole v Sučanoch v nedeľu, 18. 10. 2015 o 17.00h , kedy zaznel zvučný hlas zvonov v chráme i na kostolnej veži, aby sa prihovorili svojou rečou návštevníkom a divákom podujatia „Príbehy zvonov III. zo Sučian“.
Aké príbehy sa k týmto zvonom viažu? Niektoré z nich zdokumentoval, spísal a zostavil Július Jarkovský. Vďaka týmto archívnym zápisom vieme, že najstarší zo sučianskych evanjelických zvonov má datovanie r. 1885, odliala ho známa zvonolejárska firma Seltenhofer a syn v Šoproni.
A diváci, prítomní na podujatí, sa dozvedeli i to, že v rokoch 1916 a 1917 bola sučianska evanjelická cirkev bez zvonov. Boli totiž rekvirované. Prvý kazateľ v slobodnom štáte Fedor Ruppeldt začal svoju činnosť s programom zadovážiť nové zvony. Sám napísal a rozposlal zbieracie hárky krajanom do Ameriky, ktorí zbierkami u tamojších rodákov zhromaždili značnú čiastku peňazí. A aj preto zostane významným rokom v dejinách sučianskej evanjelickej cirkvi rok 1922. Vtedy boli 3 nové zvony zo železničnej stanice za veľkého sprievodu dopravené do kostolnej sieničky a následne posvätené biskupom Dr. Jurajom Janoškom.
Záujem divákov vzbudil i zvon z Lipovca. V novej zvonici pri lipovskom cintoríne a dome smútku má svoje miesto malý zvon, pravdepodobne umieráčik. Dodnes sa na ňom zvoní ručne. Zdobí ho tento zaujímavý latinský nápis: SUIS ME COMUNITAS LIPOVIENSIS SUPTIBUS CONFICI CURAVIT. V preklade do slovenského jazyka to znamená: Odlialo ma lipovské spoločenstvo , ktoré sa o to postaralo vlastným nákladom roku 1780.
Tento presný preklad z latinčiny pomohol vylúštiť pán Ľubomír Jankovič. Stará zvonica so spomínaným zvonom sa pôvodne nachádzala asi v strede starého Lipovca. Bola rozobratá, alebo zváľaná. Dnes tadiaľ tečie kanál Váhu, ktorý poháňa lipovskú vodnú elektráreň.
Návštevníci podujatia mali k dispozícii i tlačený bulletin, v ktorom si mohli prečítať faktografické údaje o všetkých súčasných zvonoch v Sučanoch a okolí (vo fíliách evanjelickej cirkvi).
Zvony na našich vežiach, kampanilách a zvoniciach, sanktusníky, umieračiky i hodinové zvony sú trpezlivými spolupútnikmi Slovenska na jeho ceste stáročiami. Svojím hlasom sa pri slávnostných príležitostiach radujú za jeho obyvateľov a smutne i varovne znejú v ťažkých chvíľach. Sú pamätníkmi našej národnej minulosti a súčasťou národného kultúrneho dedičstva. Zvony sú aj nedoceneným nositeľom rôznych historických informácií. Tradícia nášho zvonolejárstva je stará a bohatá - dozvedáme sa od historika zvonov Juraja Spiritzu v jeho článku O zvonolejárstve a zvonoch uverejnenom vo Vlastivednom časopise v roku 1969. Častým nápisom na zvonoch je Vivos voco, mortuos plango, fulgura frango, festa decoro - Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem, sviatky okrášľujem. So zvukmi zvonov sa radujeme i plačeme - tak je to odjakživa.
Veríme, že toto posolstvo a zámer sa podarilo zhmotniť aj v programe, v ktorom sa predstavil domáci evanjelický spevokol cirkevného zboru, kolektív recitátorov, spevákov a hudobníkov pod režijným a dramaturgickým vedením TKS v Martine.

Fotogaléria:

 

Adam Kmeť

PRÍBEHY ZVONOV III. z Blatnice

16.8. 2015 od 16.00 h • Evanjelický kostol, Blatnica
Pozvánka  •  Plagát  •  Bulletin  •  Tlačová správa

V malebnej obci Blatnica sa v nedeľu 16. augusta 2015 uskutočnil ďalší zo série programov Príbehy zvonov. Kolektív pracovníkov Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK pripravil hudobno-dramatické pásmo, poskladané z faktov i dokumentov, z rozprávania pamätníkov. František Záborský a Július Jarkovský – dvaja neúnavní nadšenci a objavovatelia zvonov odštartovali tak ďalšiu etapu ich hľadania a nachádzania – tentokrát na hornom Turci.
So zvukmi zvonov sa radujeme i plačeme - tak je to odjakživa. Udalosti súvisiace s týmito jedinečnými hudobnými nástrojmi zaznamenávajú i kronikári. V Evanjelickom kostole v Blatnici sa tak v nedeľu popoludní za účasti divákov z Blatnice a okolia začal odvíjať príbeh dvoch vzácnych pamätných zvonov spojený s históriou dediny a kostola...
Komu možno ďakovať za postavenie blatnického kostola? Samozrejme, že veriacim, no predovšetkým barónskej rodine Prónaiovcov a hlavne Eve Róthovej, manželke Gabriela III. Prónaia. Korene jej šľachtického rodu siahali do Nemecka a práve jej zásluhou bol tolerančný blatnický kostol veľmi rýchlo postavený. Základný kameň bol položený 15. mája 1876 a do jesene bol dostavaný i vysvätený.
Prvé evanjelické zvony boli vytiahnuté do veže blatnického kostola v roku jej postavenia, v roku 1817. A to pri vzácnej príležitosti. Práve vtedy slávila evanjelická cirkev 300. výročie reformácie. Zvony boli dva. V roku 1821 k nim pribudol tretí – najmenší.
1. svetová vojna si vyžiadala aj zvonové obete Blatničanov. Pohltila drahé dielo predkov. Telá zvonov boli rozliate a ich hlasy, ktoré zvolávali veriacich, navždy utíchli, veža ostala osirelá. V Blatnici sa tak stalo 8. septembra 1916. Dva staršie zo spomínaných zvonov boli rekvirované. Ich kvalitnú zvonovinu cisárska armáda použila na odliatie delových gúľ i samotných diel. Blatničanom zostal len jeden – stredný zvon. Tento vzácny historický zvon sa dnes nachádza v cirkevno-obecnej zvonici. Je na ňom po latinsky napísané, v preklade:
PATRÓNSTVO CIRKVI EVANJELICKEJ BLATNICKEJ PRE SVOJE (VLASTNÉ) POUŽÍVANIE DALO ZHOTOVIŤ. ODLIATE V BANSKEJ ŠTIAVNICI v roku Pána 1817. Rekvirácii sa vlastne vyhol tak, že bol najstarší. A takéto zvony sa ponechávali.
Slzy smútku nad zrekvirovanými zvonmi vystriedali o osem rokov slzy radosti. Aj vďaka pomoci „Amerikánov“ – rodákov žijúcich v Pensylvánii a v Chicagu, ktorí viackrát poskytli svoje finančné dary, dali sa urobiť zvony nové. Pomohli aj blatnickí olejkári či šafraníci, podomoví obchodníci...
V rámci hudobno-dramatického pásma bol predstavený a popísaný aj ZVON doktora MATÚŠA DUCHAJA - ŠTÁTNEHO VEREJNÉHO NOTÁRA, ktorý bol odliaty v roku 1924. Vyrobila ho zvonolejárska firma Buřil v Kuklenách pri Hradci Králové.
V programe účinkovali: Miloš Kovačka , Zuzana a Adam Kmeťovci, Eva Potůčková, Eva Benčíková, Katarína Žiačiková, Miška Hriňová. Hudbou a spevom program obohatili Elena Pospíšilová, Ľubomír Ľahký, fujarista Martin Brxa a domáci Blatnický spevokol.
Program bol zrealizovaný vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, finančnej podpore ŽSK, ako i obce Blatnica a evanjelickej cirkvi.

Adam Kmeť

Fotogaléria:

 










Príbeh zvonov z Martina

7.11. 2014 o 16.00 h • Rímskokatolícky Kostol Sv. Martina v Martine
Plagát podujatia  •  Plagát Svätomartinské hody  •  Tlačová správa

Každý zvon má svoje srdce. No i svoju krásnu históriu, svoju dušu. Raz veselo vyzváňa, raduje sa, inokedy zase veľmi smúti. Aj martinské rímskokatolícke zvony sv. Martina „prežili“ v našich dejinách radosť i smútok. Do roku 1754 boli umiestňované iba do veže kostola. V uvedenom roku si katolíci v Martine postavili zvonicu. Tá sa od tých čias stala ich trvalým príbytkom.
Zvony sa rozozvučali aj v piatok, 7. novembra 2014 o štvrtej hodine popoludní, aby ohlásili začiatok programu „Príbeh zvonov z Martina“, ktorý sa v rímskokatolíckom kostole Sv. Martina uskutočnil v rámci Svätomartinských hodov. Kostol, do posledného miesta zaplnený návštevníkmi, stíchol pri prvých tónoch organovej hudby a veršoch. Podujatiu predchádzal chýr o tom, že program je vhodný pre širokú verejnosť, svojím obsahom je nielen náučný, ale zanechá v účastníkovi aj príjemný estetický a kultúrny zážitok.
Bolo to už trináste uvedenie Príbehu zvonov – tentokrát zamerané na históriu katolíckych zvonov z nášho mesta.

Radosť prinášal hlahol martinských zvonov aj pri historických udalostiach celoslovenského významu. Ako prvý prejav radosti (so slávnostnou účasťou zvonov) boli oslavy zrušenia poddanstva a privítanie občianskej slobody. Stalo sa tak 9. apríla 1848, kedy sa ľudia zhromaždili v katolíckom aj evanjelickom kostole a slávili Te Deum laudamus (Teba Bože chválime). Možno už tu sa rodili myšlienky o uznaní Martina ako národného a kultúrneho centra Slovákov.
Po ťažkých skúškach v boji za občiansku a národnú slobodu martinčania bez rozdielu vierovyznania i stavu pochopili, že nezáleží na rozdielnej príslušnosti k cirkvi, keď ide o politiku. V meste nebolo náboženského hnevu (píšu tak pamätníci). Na katolícke akcie boli pozývaní evanjelici i židovskí občania a naopak. Na peňažných zbierkach sa podieľali všetci. Neboli rozdiely medzi kňazmi a ľuďmi. Všetci sa navzájom ctili. V starom Martine ste nemuseli rozdeľovať národ na katolíkov a evanjelikov. Také veci sa v starom Martine proste nediali.

Vo zvonici, ktorá sa nachádza hneď vedľa kostola, je dobre ukrytých päť zvonov. Sú rôznej veľkosti a váhy. Zvonica začala svoju úlohu plniť v roku 1754, kedy bola aj postavená. Dnes na nás pôsobí mohutným dojmom. Vyzerá, že od čias svojho vzniku bola murovaná. Nedá sa to však s určitosťou tvrdiť. Skôr zastávame názor, že bola murovaná i drevená, teda kombinovaná. Ťažko posúdiť, ktoré zvony sa v minulosti nachádzali vo zvonici a ktoré vo veži kostola. Veď na martinskej veži boli odstránené štyri menšie vežičky až v roku 1901. A tak lokalizovať konkrétny požiar, resp. rozliatie zvonov či v kostolnej veži, či vo zvonici od spomínaného roku 1754 sa len ťažko dá. A požiarov od tohto obdobia až podnes bolo neskutočne veľa. Nedivme sa. Veď Martin bol ešte v 19. storočí drevený. S istotou ale potvrdzujeme existenciu súčasných až piatich zvonov vo zvonici. Boli tam inštalované v rokoch 1926 – 1927. Spôsob uchytenia zvonov je už modernejší a prislúcha 20. storočiu , o čom svedčia kovové koľajnice – šíny.
Možno sa ešte dlho nedozvieš, a možno nedozvieš sa vôbec, kde majú domov zvony, kde má spiež po predkoch vlasť a či v nej má aj domec...
V programe účinkovali František Záborský, recitátori Eva Potučková, Eva Benčíková, Katarína Žiačiková, Miška Hriňová, Jakub Dzimko, Marta Gáborová hrala na organ a Dominika Machutová spievala, Dominika Majdová robila hudobný doprovod a aj spievala a program obohatilo spevácke duo Jožka Šugárová a Soňa Jamečná. Na programe spolupracovali: Adam Kmeť, Monika Ondrušová, Vojtech Jiřiček, Michal Gazdík a Viera Majdulíková. Výskum a odborné podklady do programu pripravil Július Jarkovský. Program režijne i dramaturgicky pripravila Zuzana Kmeťová. Podujatie organizačne pripravilo Turčianske kultúrne stredisko v Martine a mohlo sa uskutočniť aj vďaka finančnému prispeniu Mesta Martin a sponzorov.

Adam Kmeť a Monika Ondrušová


Príbeh zvonov z Turčianskeho Jasena

5.10. 2014 o 16.30 h • Evanjelický a.v. kostol v Turčianskom Jasene
Pozvánka  •  Plagát  •  Bulletin  •  Tlačová správa

V nedeľu 5. októbra 2014 podvečer sa naplnil evanjelický kostol v Turčianskom Jasene divákmi a návštevníkmi podujatia, ktorého organizátorom je TKS v Martine – pred zrakom a sluchom divákov sa začal odvíjať príbeh zvonov z ich kostola a zvonice v Dolnom Jasene...Na túto udalosť sa pripravovala obec už dlhší čas. Kostol má bohatú históriu, rovnako ako aj obec, z ktorej pochádzajú mnohé významné osobnosti. V prvom rade to bola rodina Jesenských, ktorá dala svetu učených ľudí, významného lekára, autora prvej pitvy človeka, rektora pražskej Karlovej univerzity Majstra Jána Jesenia Jesenského. Ďalším významným človekom pochádzajúcim z Jasena bol Pavol Jasenský, jeden z prekladateľov Kralickej biblie, znalec viacerých jazykov a blízky príbuzný Jeseniov. Nedá sa obísť ani významný martinský evanjelický učiteľ, ktorý za svoju vieru položil život na neapolských galejách v roku 1674. Bol to rodák z Dolného Jasena Michal Jesenský Pavlovič Magdé. A mohli by sme pokračovať ďalej...až do novodobej histórie.
Ale vráťme sa späť k zvonom.
V Jasene i na iných miestach Slovenska sa cirkevníci pustili v roku 1782 do výstavby svojho evanjelického kostola. Stavali rýchlo. Za necelý rok bol postavený, a tak po Michale bol posvätený. Toto víťazstvo evanjelikov sa však nerodilo ľahko. Veď napríklad nový evanjelický kostol musel byť postavený bez veže a na konci dediny, aby neklal oči štátnej a teda aj katolíckej vrchnosti. Veža bola ku kostolu pristavená až v roku 1908. Aj preto, lebo drevená obecná zvonica zhorela v roku 1907 po zásahu blesku. Nachádzala sa pri katolíckom kostole. Aj v ďalšom vývoji boli problémy. Prišla vojna a v roku 1916 odobratie dvoch zvonov – väčšieho a menšieho /firma Seltenhofer/. Na nové zvony v roku 1926 bolo treba uskutočniť zbierky. Pomohli kresťania, farári a ich rodiny, no aj Slováci spoza mora. Krajania z Ameriky okrem týchto peňazí zabezpečili finančne aj prvý elektrický luster.
Od októbra 1926 má hornojasenský evanjelický cirkevný zbor tieto tri zvony: najväčší zvon s nápisom: Poďte, sklánějme se a padneme před ním, klekejme před Hospodinem, Stvořitelem naším. /Žalm 95,6 / Cirkev ev.a.v. Horno- Jasenská, liali bratia Fischer v Trnave v roku 1926. Podľa vecného významu napísaných veršov by sme tento zvon mohli pomenovať ako CHRÁMOVÝ ZVON alebo HOSPODINOV ZVON.
Stredne veľký zvon, na ktorom je napísané: Podte, nebo jíž pripraveno jest všecko. /LUKÁŠ 14,17/ Cirkev ev.a.v. Horňo- Jesenská 1908. Seltenhofer frigyes fiaí cs. És M.K. udvari harang óntók Sopronban. Podľa vecného významu napísaného verša by sme tento zvon mohli pomenovať ako VEČERA PÁNA.
Najmenší zvon má nápis: "Kdo vi, jak blizko mé skonaní." /CITHARA SANCTORUM č. 928/ Cirkev ev.a.v. Horno- Jasenská, liali bratia Fisher v Trnave.1926. Zvon by sme mohli pomenovať: Umieračik – Smrtný zvon.
Vzácny je aj zvon komposesorátu z Dolného Jasena z roku 1899, odliala ho zvonolejárska dielňa Seltenhofer a synovia, Sopron. Na reliéfe je znázornený Kristus Pán na kríži, vpravo pri kríži je postava plačúcej Márie. V ornamente na krku zvona sú vyobrazené vedľa seba stojace písmená S, ktorých oblúčiky sa vzájomne prekrývajú. V dolnom ornamente sú vyobrazené poloblúkovité okná gotického štýlu, v hornej časti zašpicatené. Je na ňom nápis v maďarčine, voľne preložený ako: Zvon patriaci šľachtickému zemianskemu spoločnému spolku - komposesorátu v Malom Jasene
v r.1899. Zvon je poháňaný elektromagnetickým pohonom pomocou lineárneho motora s veľkým obdĺžnikovým elektromagnetom. V roku 2006 ho namontovala špecializovaná firma Elmont – Albín Ivák z Liptovských Sliačov. V prípade prerušenia dodávky prúdu je však možné na zvone zvoniť aj ručne, pomocou lana, ktoré je zavesené na drevenej stene zvonovej vežičky.
Prítomní diváci sa v hudobno - dramatickom programe dozvedeli aj o tom, že v tejto obci a farnosti sa dodnes dodržiavajú zvyky zvonenia na zvonoch pri všetkých významných príležitostiach, ale stále sa dodržiava aj zasadací poriadok v kostole, kde od pradávna sú lavice rozdelené podľa obcí.
Podujatie organizačne i dramaturgicky pripravilo Turčianske kultúrne stredisko v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK a mohlo sa uskutočniť aj vďaka finančnému prispeniu obce a sponzorov.

Adam Kmeť

Príbeh zvonov z Turian

1.6. 2014 od 17.00 h • Evanjelický kostol v Turanoch
Pozvánka  •  Bulletin  •  Tlačová správa

V nedeľu 1. júna 2014 podvečer sa v evanjelickom kostole v Turanoch zišlo niekoľko desiatok ľudí, ktorí boli zvedaví, čo sa skrýva pod názvom programu Príbeh zvonov II. v Turanoch. Pravda je taká, že už niekoľko týždňov vopred bolo vidieť v blízkosti kostolných veží v Turanoch zvýšený pohyb - pracovníci Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine dokumentovali zvony, sumarizovali archívne materiály, pripravovali podujatie za aktívnej pomoci Ivety Jesenskej a predstaviteľov oboch cirkví v obci. V Turanoch je umiestnenie kostolov dvoch rozdielnych náboženských konfesií možno tak trochu symbolické. Sú postavené pomerne blízko seba v strede Turian. Práve táto malá vzdialenosť nabáda k spolupráci obe cirkvi. Treba zabudnúť na minulosť, na konfesionálne rozpory. Žijeme v období ekumenizácie, t.j. vzájomného rešpektovania a uznávania oboch cirkví, v období vzájomnej spolupráce. Rímskokatolícky kostol sv. Gála stojí na miernej vyvýšenine a v jeho areáli sa nachádza aj cintorín. Kostol bol postavený ako gotický a to v prvej polovici 14. storočia. Na jeho výstavbe sa podieľala aj známa premonštrátska stavebná huta/dielňa, z Kláštora pod Znievom. Vo svojej dlhej histórii prešiel viacerými stavebnými úpravami. Zvláštnosťou rímskokatolíckeho kostola sv. Gála je nízka renesančná zvonica, postavená pred ním. Tvorí vstup do jeho nádvoria. Je pozostatkom opevňovacích hradieb, o čom svedčí 5 metrov dlhý tunelovitý vchod. Archeológovia predpokladajú, že súčasný kostol bol prestavaný z menšej sakrálnej stavby. A práve v tejto predsunutej zvonici turianskeho kostola sa nachádzajú dva historicky vzácne zvony...
Evanjelický kostol stojí o pár desiatok metrov nižšie, pri potoku Studenec – Turianka. Na jeho mieste stál prv pôvodný evanjelický kostol postavený v roku 1786. Močaristý terén, požiar i zemetrasenie sa žiaľ podpísali na jeho rýchlom konci. Začiatkom dvadsiateho storočia bol už v dezolátnom stave a tak sa začalo uvažovať o výstavbe nového kostola. Prikročilo sa k nej v roku 1932, stavba trvala 2 roky a chrám bol vysvätený piatu nedeľu po Veľkej noci – 6. mája v roku 1934. Posvätil ho dôstojný pán biskup Vladimír Čobrda, v prítomnosti predsedníctva seniorátu a mnohých hostí. Farárom zboru bol vtedy Ján Dianovský a cirkevným dozorcom Juraj Fúčela.
Historicky vzácny barokový zvon bol odliaty podľa nápisu v roku 1734. Je upevnený šiestimi hladkými ušami na novej železnej hlave. Po obvode čepca je rozvilinový pás a na nápisovej páske je nápis: SOLI DEO HONOR ET GLORIA, ANNO DOMINI 1734, čo v preklade znamená: Jedine Bohu, česť a sláva v roku 1734. Na tele plášťa zvona vystupuje do popredia reliéf v strede s ukrižovaným Ježišom Kristom a s Pannou Máriou a Jánom Evanjelistom po stranách. Telo plášťa je inak hladké a bez dekoru. Presne o 200 rokov neskôr sa turianski katolícki veriaci rozhodli dať si odliať nový - menší zvon. Mali na to dôvod – jeho predchodca skončil na bojisku 1. svetovej vojny. Bol rekvirovaný ako vtedy tisícky iných našich zvonov. O novom zvone z roku 1934 máme informácie tak, ako sme ich získali od katolíckeho farára Mariána Majdu z Turian. V septembri s povolením najdôstojnejšieho ordinariátu bol objednaný nový zvon od firmy Rudolf Perner, Suché Vrbné, z Českých Budějovíc. Samotný zvon stál 4 667 korún československých, váži 212 kilogramov a je zasvätený Panne Márii. Montáž zvona vykonal tunajší strojník, pán Ferko Žiak úplne nezištne a zadarmo... Dá sa oprávnene domnievať, že v každej lokalite, v ktorej sa u nás nachádza zvon, je s ním spojený aj nejaký príbeh, udalosť, väzba a prepojenie osôb na zvon. Tak, ako je to aj popísané v cirkevnej kronike evanjelického zboru o histórii zadováženia ich zvonov. „Ako nám nová veža bola postavená, hneď povstala žiadosť v nás zadovážiť si nové zvony, lebo staré ani svojim hlasom, ani rozmerom do novej veže neprislúchali. Myšlienka naša stala sa skutkom, keď na tristoročnú pamiatku hrdinnej smrti Gustava Adolfa objednali sme dňa 6. novembra v roku 1932 od firmy Rudolf Manoušek tri nové zvony. Pozdejšie náš horlivý presbyter Juraj Fúčela objednal nám štvrtý. Krajšie sme si pamiatku Gustáva Adolfa, padnuvšieho za slobodu evanjelia Kristovho a zachránivšieho našu evanjelickú slobodu - ani nemohli zväčniť...Túžobne sme čakali nové zvony. Táto naša túžba sa stala skutkom, keď dňa 26. januára v roku 1933 došli. Na druhý deň sme si ich na stanici slávnostne privítali, ovenčili a pri zvukoch našej náboženskej hymny „Hrad prepevný jest Pán Buh náš“ na patričné miesto doprevádzali.“
Na fotografiách v kostole mohli diváci vidieť dva zvony: najväčší - LUTHEROV zvon vážiaci 727 kilogramov a ozdobený Lutherovým obrazom s nápisom: „HRAD PŘEPEVNÝ JEST PÁN BUH NÁŠ“ tran. č. 445 (počiatočné slová z piesne č. 445 zo známeho Tranovského kancionála Cithara sanctorum). Hore nad hlavným textom je napísané: Ulil R. Manoušek v Brně 1932. Menší zvon GUSTAVA ADOLFA (švédskeho kráľa) váži 358 kilogramov, je ozdobený obrazom Gustáva Adolfa a nápisom: NEZOUFEJ STÁDEČKO MALÉ.
V programe sa predstavili domáce kolektívy – vystúpil Malý chrámový spevokol rímsko - katolíckej farnosti v Turanoch, Nový evanjelický spevokol Turany. Na organ hral evanjelický farár Martin Vargovčák a spievala Andrea Maronová.
Podujatie sa mohlo uskutočniť vďaka finančnej pomoci z grantu MK SR na rok 2014, o ktorý požiadalo Turčianske kultúrne stredisko v Martine a tiež za láskavého prispenia obcí a sponzorov.

Adam Kmeť

Príbeh zvonov z Turčianskej Štiavničky

23.5. 2014 od 17.00 h • Obecná zvonica a Obradná sieň Turčianska Štiavnička
Pozvánka  •  Bulletin  •  Tlačová správa

V piatok 23. mája 2014 popoludní ožilo priestranstvo pred obecnou zvonicou v Turčianskej Štiavničke divákmi a návštevníkmi podujatia, ktorého organizátorom je TKS v Martine – pred zrakom a sluchom divákov sa začal odvíjať príbeh zvonov z Turčianskej Štiavničky. Na túto udalosť sa pripravovala obec už dlhší čas. Starosta obce, Peter Očka, zorganizoval niekoľko brigád na úpravu a opravu zvonice, na úpravu okolia. A keďže pripravovanému programu prialo aj počasie – celé podujatie sa uskutočnilo pred zvonicou. Táto malebná, murovaná zvonica stojí uprostred „starej„ časti dediny. Pravdepodobne bola postavená v 1. polovici 19. storočia ako dvojpodlažná stavba na štvorcovom pôdoryse. Stavebnými úpravami v roku 1932 nadobudla dnešný vzhľad. Odvtedy má tri podlažia, pričom posledné prevýšené je otvorené až do krovu. Je zakončená trojstupňovou ihlanovou strechou s cibuľou a krížom (predtým bola zakončená ľahkou lucernou). Na veži tejto zvonice visia tri štiavnické zvony, ale to už vstupujeme do Príbehu zvonov II. z Turčianskej Štiavničky...
Do ďaleka sa rozliehal hlas zvonov a tóny sprievodných piesní. Na úvod programu vystúpil domáci spevokol a potom sa už diváci mohli dozvedieť o vzácnej histórii svojich zvonov. Zaujal najmä príbeh takzvaného Okoličániovského zvona. Tento neskorobarokový zvon odlial či prelial v roku 1753 Michael Palisch, člen známej lejárskej rodiny z blízkej Kremnice. Štiavnickým evanjelikom ho venovala urodzená pani Zuzana Okoličániová, čo dosvedčuje aj latinský nápis na zvone, ktorý v preklade znamená: Zo zvonoviny urodzenej pani Zuzany Okoličániovej prelial Michal Palisch z Kremnice v roku 1753. Treba podotknúť, že rody Révaiovcov a Okoličániovcov boli spriaznené.
A kde všade sa dajú nájsť zvony? Pred tridsiatimi rokmi jeden taký našli v kontajneri pri révaiovskom kaštieli. Istý dobrodinec ho zachránil pred zničením a predal ho obci za symbolickú cenu. Jeho identifikácia, resp. pôvod je dosť nejasný. Autori programu a dokumentovania zvonov predpokladali, že ide o zvon z kaplnky kaštieľa. Po získaní informácie od pamätníka sa priklonili k názoru, že je to jeden zo zvonov – umieračikov z miestneho cintorína. Vraj sa tam v nedávnej minulosti na drevenom podstavci nachádzali až dva zvony, na ktorých sa zvonilo pri pohreboch. V súčasnosti zvon čaká na prinavrátenie do pôvodného stavu, pretože bol kedysi neodborne nalakovaný.
Zaujímavosťou programu v Turčianskej Štiavničke bolo aj spoločné pripomenutie si jednej smutnej udalosti: najsmutnejšie v dejinách Štiavničky zvonili obecné zvony začiatkom októbra 1959, a to od 4. 10. 1959 až do dňa pohrebu /včítane/. V onen tragický deň lokomotíva smerujúca do Martina vzala život viacerým Štiavničanom. Zrážku s autobusom prímestskej dopravy neprežilo spolu 15 ľudí. Do niektorých rodín sa mama i otec už nevrátili. Ich deti zrazu osireli. Mnohí ďalší občania Štiavničky boli ťažšie či ľahšie zranení. A tak aj v programe zaznel zvon – umieračik, pri ktorého hlase si všetci spoločne uctili ich večnú pamiatku minútou ticha.
Podujatie sa mohlo uskutočniť vďaka finančnej pomoci z grantu MK SR na rok 2014, o ktorý požiadalo Turčianske kultúrne stredisko v Martine a tiež za láskavého prispenia obcí a sponzorov.

Adam Kmeť

Príbeh zvonov z Trnového

26.4. 2014 • Kostol sv. Cyrila a Metoda v Trnovom
Pozvánka  •  Bulletin  •  Tlačová správa

V posledný aprílový víkend odkrylo Turčianske kultúrne stredisko v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK tajomstvá ďalších historicky vzácnych zvonov a ich príbehy.
Aktérov úspešného projektu „Príbeh zvonov“ priviedol do Trnového fakt, že na zvonici vzácneho dreveného kostola svätého Juraja visia dva renesančné zvony, pričom jeden z nich má presne 410 rokov. Ten druhý je len o dva roky mladší.
Ale aj zvony z novodobého kostola Sv. Cyrila a Metoda – hoc aj nemajú takú vzácnu históriu – majú ľuďom čo povedať... Dá sa oprávnene domnievať, že v každej lokalite, v ktorej sa u nás nachádza zvon, je s ním spojený aj nejaký príbeh, udalosť, väzba a prepojenie osôb na zvon.
V sobotu, 26.4. 2014 večer sa v kostole v Trnovom rozohral príbeh, ktorý nenechal chladným ani jedného z účastníkov podujatia, ktoré sa konalo v rámci tradičných Hodov Sv. Juraja. Zvláštne sú totiž zvony rímskokatolíckeho kostola v Trnovom, a tiež veľmi vzácne: zachovali sa v pôvodnom stave až po dnešné časy! V ich vážnom a hlbokom hlase akoby zaznievala žaloba nepokojných rokov.
Zvony sú – a spolu s nimi aj celý historický kostol sv. Juraja – pamätníkom storočí poddanstva, pamätníkom storočí nepokojov, biedy a utrpenia. Akoby zázrakom neskončili roztavené na delá na bojovom poli, hoci príležitostí na ich rekviráciu bolo viac: protihabsburské povstanie Imricha Tokoliho a Františka Rákociho, napoleonské vojny a mnohé iné. Tou poslednou bola prvá svetová vojna. Pre veriacich je Boh láska. A láska trnovských katolíkov musela byť výnimočne silná, pretože zvony zostali na svojom mieste nepohnuté až dodnes. Veď kostol bol pravdepodobne postavený už na prelome 16. a 17. storočia.
Na renesančných zvonoch v Trnovom sa dodnes zvoní ručne. Miništranti pred svätou omšou rozhojdajú lanom zvon a ten vyzváňa, pozýva na omšu... Zvonári sa zhodujú, že zvonenie má i duchovný rozmer, veď zvon má aj srdce. A to doslova. Kým telo zvona je z bronzu, srdce sa vyrába z mäkšieho železa, aby pohlcovalo silu úderu pri tvorbe tónu. V monografii obce Trnové je zapísané:... až do pohrebu, ktorý býval na tretí deň, bol zosnulý doma v izbe. Kým ho nepochovali, zvonilo sa mu na zvone trikrát denne. Podľa jeho zvuku dedinčania vedeli, či zomrel starý alebo mladý človek. Pani Maslonková si spomína na zvonenie takto: “Keď zomrel starý človek, zvony spievali: len ho tam – len ho tam. Ale keď zomrel mladý, spievali: škoda ho bolo, škoda ho bolo...!“
Vo svojej novodobej histórii zažili trnovskí katolíci veľa radostných chvíľ. Prvou bolo postavenie nového kostola. Kostol sv. Juraja už svojou kapacitou nepostačoval. Základný kameň stavby kostola posvätil pápež Ján Pavol II. na letisku vo Vajnoroch, pri svojej prvej návšteve Slovenska, 22. apríla v roku 1990. O päť rokov neskôr, 16. júla v roku 1995, bol deň vysviacky novopostaveného kostola. Vysvätil ho nitriansky sídelný biskup monsiňor Ján Chryzostom, kardinál Korec. A zvony? Na vežu nového kostola patria aj nové zvony. Ich hlas sa rozozvučal pri príležitosti ich posviacky 26. novembra v roku 1996. Svätenou vodou ich pokrstil pomocný biskup jeho excelencie, František Rábek.
Príbeh zvonov z Trnového naznačuje, že uvedenie programu presiahlo hranice turčianskeho regiónu. Výsledky nadšenej a neúnavnej práce lektora a pracovníkov TKS v Martine zaujali aj historika Juraja Spiritzu, ale aj historika – kampanológa z KPÚ v Košiciach, neúnavného šíriteľa osvety o zvonoch slovenských, Juraja Gembického.

Mgr. Monika Ondrušová

Príbeh zvonov z Belej-Dulíc

27.4. 2014 • Kostol Najsvätejšieho tela Kristovho v Belej-Duliciach
Pozvánka  •  Bulletin  •  Tlačová správa

O deň neskôr, v nedeľu 27. apríla 2014 popoludní sa zišlo v rímskokatolíckom kostole Najsvätejšieho tela Kristovho v Belej-Duliciach niekoľko desiatok záujemcov o históriu zvonov vo svojej obci. Totiž, na veži tohto kostola im po stáročia vyzváňa vzácny, neskorogotický zvon z roku 1507.
Ale pri pátraní po histórii zvonov v evanjelickej zvonici filiálneho kostola evanjelickej cirkvi a. v. v Belej sa podarilo objaviť a zdokumentovať takzvaný Seltenhoferov zvon – historický storočný zvon z roku 1914.
Radostným prekvapením bolo aj znovuobjavenie ďalšieho zvona na zvonici na cintoríne, ktorého je zvonica dominantou. Vyzváňa z nej zvon umieračik. Smutne oznamuje ľuďom, že opäť jeden z jej obyvateľov odišiel do večnosti. Zvon visí vysoko vo zvonici, vo výške osem metrov. Jeho objavenie vyrazilo dych všetkým, ktorí prišli zvon pripraviť na fotografovanie a zdokumentovanie. Je to totiž jeden z dvoch zvonov zo zvonice, pristavenej k artikulárnemu kostolu v Necpaloch, pravdepodobne v roku 1769. Latinský nápis na zvone to aj potvrdzuje. „HAEC CAMPANA ECCLESIAE ARTCVLARIS NECZPALENSIS REFVSA ET RENOVATA.“ V preklade to znamená: Tento zvon artikulárneho kostola v Necpaloch bol preliaty a obnovený v roku 1769. Tento latinský nápis je tvorený veľkými i malými písmenami – vo veľkých písmenách je zašifrovaný rok (letopočet). V tomto prípade je to rok postavenia artikulárnej zvonice 1749 – 1752. Zvon je ešte ozdobený reliéfom anjelom AZAZELOM – symbolom smrti, tiež aj reliéfmi lutherových ruží, ktoré sú symbolom evanjelickej cirkvi. Keď bol starostom Dulíc František Pavlovič, farníci vymenili zvonu jeho pôvodné srdce. Nové mu bolo vložené v roku 1928.
Tieto a ešte mnoho zaujímavých informácií zaznelo v programe, v elektrizujúcom prostredí historického kostola... Program, obohatený vystúpením recitátorov, hudobníkov a spevákov veľmi zaujal prítomných divákov. Tí si okrem bulletinov s faktografickými poznámkami o jednotlivých zvonoch odnášali z podujatia aj príjemný pocit hrdosti na to, že vo svojej obci majú historicky vzácne poklady. Pretože: zvony sú už tisícročia posvätné hudobné nástroje Cirkvi. Vo viacerých kultúrach sveta ako hudobné a súčasne aj kultové nástroje slúžia od dávnych čias na zvolávanie ľudí, nadprirodzených bytostí, slúžia na ochranu proti zlým silám, pri vykonávaní rôznych náboženských obradov. Ako osobitný fenomén ľudskej kultúry sa stali súčasťou – teda takým „zvukovým sprievodcom“ – aj nášho každodenného života.
Sú pre nás dodnes živým hudobným prameňom a kultúrnym dedičstvom národa. Zaslúžia si našu pozornosť.
Podujatie sa uskutočnilo vďaka podpore z grantového systému MK SR a v spolupráci s obcou Belá-Dulice v rámci projektu Príbeh zvonov II.

Mgr. Monika Ondrušová

Zvony z Turca – katalóg

10.11.2013 • Vydalo Turčianske kultúrne stredisko v Martine
Stiahnuť katalóg

O zvonoch vo všeobecnosti vieme veľmi málo, alebo skôr vôbec nič. Počúvame síce denne ich hlahol, vieme prečo a ako sa na nich zvoní, ale kedy boli odliate, ako vyzerajú, prípadne čo je na nich napísané – to je pre väčšinu z nás tajomstvom. Veď ktože by sa šplhal hore na vežu po nahnitých schodoch či rebríkoch! Dnes to nerobia už ani chlapci – miništranti či zvonári. V mnohých kostoloch sa už neuvádzajú do pohybu ťahaním povrazov ako kedysi, ale sú na elektrický pohon. Stačí stlačiť príslušný gombík...
Turčianske kultúrne stredisko sa stáva v našom regióne, ale už aj za jeho hranicami známym vďaka programu, v ktorom je amatérske umenie predvádzané s dôrazom na niečo nové, dosiaľ v našej oblasti nepoznané. Spojením pomyselných troch prútov: strediska ako odborného garanta, cirkvi a vedenia tej-ktorej obce a kampanológa (aj keď len amatérskeho nadšenca), vznikol zaujímavý projekt, Príbeh zvonov. Pri vzniku prvotnej idey som mala šťastie, že som stretla nadšenca – amatérskeho kampanológa pána doktora Františka Záborského. On ma upozornil na vzácny historický zvon na veži rímskokatolíckeho kostola v Dražkovciach. V ďalšom kroku som požiadala vedenie farnosti o dovolenie všetky tri zvony umyť, ošetriť a odfotografovať. Na vežu sme po starých schodoch dotiahli techniku a skúsený fotograf Janko Láclavík z Fotoklubu Karola Plicku nafotil zvony... dali sme z nich urobiť veľkorozmerné fotografie. Odbornú prácu – zozbieranie písomného materiálu a dokumentácie dostal za úlohu lektor. Pri písaní scenára podujatia som myslela predovšetkým na to, aby sme ľudí zaujali a tak sme odborné informácie obalili do príbehov.
Podujatie malo veľký ohlas medzi návštevníkmi podujatia, obyvateľmi obce, ale presiahlo hranice obce a mesta a kladné odozvy sme mali prakticky z celého regiónu.
Takto sa nám dodnes podarilo zdokumentovať 26 zvonov. Uvedením programu v evanjelickom kostole v Martine na Memorandovom námestí sme ukončili a uzatvorili prvú časť projektu. Bol finančne podporený z grantového systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, i zo strany zriaďovateľa Žilinského samosprávneho kraja.
Na záver sa nám podsúva otázka: ako môže kultúra prispieť k miestnemu a regionálnemu rozvoju?
Myslím si, že veľmi výrazne. Možno teda aj naším programom Príbeh zvonov prispievame svojou „troškou“ k prehlbovaniu spolupráce cirkví a nášho kultúrneho strediska pri rozvoji umeleckých aktivít, pri ochrane kultúrneho dedičstva a tiež v oblasti výchovy a vzdelávania s akcentom na všetky vrstvy obyvateľstva.
Rozvíjame nenásilným spôsobom interkultúrny dialóg a rozvíjame komunitnú spoluprácu prostredníctvom kultúry a v oblasti kultúry.
Dúfam, že bulletin, ktorý sa Vám dostáva do rúk, svojou skromnou časťou prispeje k odkrývaniu a poznávaniu našej histórie cez príbehy zvonov, ktoré celé roky, ba dokonca stáročia plnili svoju úlohu.
Schillerovo motto pre Pieseň o zvone býva často nápisom na zvonoch: Vivos voco, mortuos plango, fulgura frango, festa decoro – Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem, sviatky okrášľujem. So zvukmi zvonov sa preto radujme i plačme, nenechajme sa odradiť od zvedavého hľadania a nachádzania, spoznávania svojej vlastnej histórie. Zvony aj nám bijú pre krajší zajtrajšok, zvony nám bijú pre život!

Mgr. Zuzana Kmeťová

Príbeh zvonov z Turca – Evanjelický kostol v Martine

10.11. 2013 • Evanjelický kostol v Martine
PozvánkaBulletinKatalóg

Rok 2012 a 2013 sa niesol v znamení 1150. výročia príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Na toto významné jubileum zareagovalo i Ministerstvo kultúry špeciálnym grantovým programom, vďaka čomu sa uskutočnilo množstvo podujatí. Jedným z nich, podporené zriaďovateľom ŽSK a tiež Ministerstvom kultúry SR – pripravilo aj Turčianske kultúrne stredisko v Martine v evanjelickom kostole v Martine, 10. novembra 2013.
Príbeh zvonov z Turca pritiahol v nedeľu množstvo divákov a záujemcov o túto oblasť našej histórie do martinského chrámu, a medzi hosťami nechýbali ani dekan katolíckej cirkvi v Martine, Kamil Lieskovský a senior turčianskeho seniorátu Marián Kaňuch, či starostovia okolitých obcí. Všetkých privítal evanjelický farár Milan Kubík.
Dobrá myšlienka je veľká vec. Dobrá myšlienka má mocné krídla, veľmi chytro a veľmi ďaleko vie zaletieť, ale aj v duši samej zanechá dobrú stopu. Dobrá myšlienka má nesmiernu moc, nezastaví ju nič na svete: ani cenzor, ani bajonety a zušľachtí človeka... dobrá myšlienka je prameňom pre dobrý skutok.
(napísal J.C.Hronský)

Turčianske kultúrne stredisko a jeho pracovníci celý projekt pri jeho prvom uvedení ( novemeber 2012) nazvali Príbeh zvonov. Podujali sa zmapovať a zdokumentovať v regióne Turca historicky vzácne zvony, ale aj zvony nadobudnuté z milodarov, s úprimným a ľudským príbehom, s dobrou myšlienkou .
Veríme, že toto posolstvo sa zámer sa podarilo zhmotniť aj v programe Príbeh zvonov z Turca, ktorý bol uvedený v nedeľu podvečer v zaplnenom evanjelickom kostole.
Ako uvádzajú historické údaje, „ z pôvodne siedmych martinských evanjelických zvonov dnes tu visia len tri. Prvé – pôvodné – dva zvony si kúpili veriaci zo zbierok za 215 zlatých a tretí zvon si zakúpili v roku 1828. Lebo keď si postavili krásnu murovanú vežu, chceli v nej mať aj krásny a veľký zvon! Kúpili ho za 953 zlatých, vážil 384 kilogramov a bol odliaty u známeho zvonolejára Seltenhofera v Šoproni v Maďarsku. Zvon mal na obvode odliaty autorský nápis Svetozára Hurbana Vajanského: "Boha chválim, živých povolávam a mŕtvych oplakávam". Tieto zvony boli v prvej svetovej vojne zrekvirované a roztavené na delá...
A tak aktéri hudobno-dramatického programu rozpovedali a odkryli historické pozadie i fakty nielen o zvonoch, ktoré boli cisárskymi vojakmi zhabané, ale aj o novonadobudnutých a tých, ktoré na veži kostola zvonia dodnes.

Pri príležitosti uvedenia tohto záverečného dielu programu bol vydaný aj bulletin- vlastne katalóg s uvedením všetkých, dodnes preskúmaných a zdokumentovaných zvonov v regióne Turiec. A tak si po skončení programu v kostole mohli návštevníci pozrieť aj výstavu v Biblickej škole, kde boli zvony vystavené na veľkoplošných fotografiách.
Poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí sa pričinili o uskutočnenie úspešného podujatia, ktoré sa uskutočnilo vďaka finančnej pomoci z dotácie MK SR na rok 2013. Boli to najmä organizátori z TKS a z evanjelickej farnosti, ale i samotní aktéri – v programe účinkovali Eva Potučková, Eva Benčíková, Zuzana Bukovská, Zuzana Kmeťová, Adam Kmeť, František Záborský a moderátorka Viera Hatarová. V hudobnom programe vystúpili členovia Spevokolu evanjelickej cirkvi v Martine a umelecké zoskupenie Mojmír Ďurík a Oľga Vongrejová.

Vivos voco, mortuos plango, fulgura frango, festa decoro - Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem, sviatky okrášľujem (Schillerovo motto pre Pieseň o zvone).
Často býva tento nápis uvedený i na zvonoch, ktoré sme zdokumentovali v našom kraji. Zvony majú v sebe čosi mystické. Ich hlahol človeka sprevádza životom. A človek odchádza a vracia sa. A možno je v tom zakódovaný aj onen mystický hlahol zvonov z detstva, ktorý nás v pravý čas neomylne privádza k rodným prameňom...

Mgr. Monika Ondrušová
(autor fotografií: J. Meriač)


Príbeh zvonov – Rímskokatolícky kostol v Príbovciach

27.10. 2013 • Rímskokatolícky kostol v Príbovciach
PozvánkaPlagát

Zvonica na veži rímskokatolíckeho kostola Sv. Šimona a Júdu v Príbovciach skrýva v sebe tajomstvá troch vzácnych zvonov. Kolektív pracovníkov Turčianskeho kultúrneho strediska v Martine sa pustil do ich odkrývania a zorganizoval ďalší (už šiesty) zo série svojich autorských programov – „Príbeh zvonov“ z kostola v Príbovciach. Na príprave podujatia spolupracoval s obcou Príbovce, s pánom farárom valčianskej farnosti Štefanom Barillom a s členmi OZ Nádej človeka, ktorí poskytli pri príprave scenára svoj čas a svoje vedomosti.
ZVON SVÄTÉHO ŠIMONA A SVÄTÉHO JÚDU, s nápisom: „SVÄTÍ ŠIMONE A JUDO APOŠTOLOVIA NAŠI PATRÓNI OCHRAŇUJTE NÁS.“ a ZVON SVÄTEJ BOŽEJ RODIČKY, ktorý zdobí nápis: „SVÄTÁ BOŽIA RODIČKO, BUĎ NAŠE ÚTOČIŠTE.“ boli na zvonicu katolíckeho kostola v Príbovciach objednané prostredníctvom chrámového družstva v Pelhřimove. Zaplatené boli zo zbierok veriacich z Ameriky a domácich veriacich, ktorí aj v ťažkých časoch biedy vyzbierali úctyhodných 7 426 korún na nové zvony. Zliate boli zvonolejárom Richardom HEROLDOM z Chomutova v roku 1924.
Tretím – najvzácnejším – zvonom príbovskej zvonice je RENESANČNÝ ZVON z roku 1591. Zvon je bez reliéfu a neznáme je aj meno zvonolejára, ale má nápis: VERBUM DOMINI MANET ETERNUM. IN ANNO DOMINI 1591(Slovo Pánovo buď zachované naveky…roku Pána 1591).
MVDr. František Záborský - amatérsky kampanológ a lektor projektu - priniesol do príbovského kostola ukázať aj srdce zvona z roku 1591. Má dnes 422 rokov a celé storočia slúžilo v jednej farnosti dvom obciam, bolo priemiestňované medzi valčianskou a príbovskou zvonicou. Tento tzv. putovný valčiansky – ale už 90 rokov je to vlastne príbovský - veľmi vzácny zvon je najstarším zdokumentovaným zvonom v Turci.

V nedeľu popoludní 27. októbra 2013 sa príbovský kostol zaplnil divákmi bez rozdielu veku, zblízka, i zďaleka, všetkými, ktorých zaujíma história. Programom ich sprevádzali recitátori Zuzana Kmeťová, Eva Potůčková a Adam Kmeť. S prejavom vystúpil pán farár Štefan Barilla, doktor František Záborský a podpredsedníčka OZ Nádej človeka Ľubica Vladárová. Spevokol Valčan, Katolícky spevokol Príbovce, Zmiešaný katolícky mládežnícky spevokol, ale tiež speváčky Joja Šugárová, Soňa Jamečná a Ľuba Kubenová zo Žiliny prispeli do programu nádherne znejúcimi chrámovými piesňami, za ktoré im bol odmenou neutíchajúci potlesk. V programe boli použité hudobné nahrávky zvonov, spievaný starosloviensky Otčenáš, úryvok z básne Proglas v staroslovienčine aj v preklade, úryvky z básní Milana Rúfusa. Po skončení programu v kostole sa všetci účinkujúci i hostia programu stretli v miestnom kine, kde podujatie vyvrcholilo spoločným posedením, príjemnou rodinnou atmosférou, či sálou sa nesúcou piesňou.

Mgr. Monika Ondrušová
(autor fotografií: J. Meriač)

Príbeh zvonov – Evanjelický kostol v Príbovciach

28.9. 2013 • Evanjelický kostol v Príbovciach

V sobotu 28. septembra 2013 o 17.00 h sa v evanjelickom kostole v Príbovciach opäť rozozvučali zvony...zhromaždení diváci sa započúvali do programu, v ktorom sa mali možnosť dozvedieť o svojich zvonoch niečo, čo doposiaľ nevedeli.
Za prítomnosti evanjelického farára Mareka Szaba a pani farárky Zuzany Szaboóvej, katolíckeho farára Štefana Barillu, starostu obce Príbovce Jaroslava Brzáka, ale i vzácnych hostí- seniora Turčianskeho seniorátu ECAV Mariána Kaňucha a predsedu VUC Juraja Blanára sa v hodinovom hudobno- poetickom programe postupne odkryli tajomstvá troch zvonov z roku 1926, ktoré visia na zvonovej veži príbovského kostola, vysokej 36 metrov...Sú to najťažšie a najkrajšie zvony v okolí, s prekrásnym ladením a hlasom.
Aj zvony majú aj svoje mená, pred prvým úderom srdca o plášť ich pokrstili, dali im meno a ľudia sa ich naučili podľa mena a hlasu rozlišovať...
Zvony sú zliate z bronzu, zo zliatiny, ktorú vynašli pred 5000 rokmi. Zvukonosný bronz je pevný, ľahko sa zlieva, a je mimoriadne zvučný. Dokonale zliaty zvon si zachová zvuk na jednu alebo aj dve minúty. Na zvonoch sú spravidla nápisy, z ktorých sa dozvedáme nielen mená výrobcov, zvonolejárov, ale aj mená farárov a hlavných cirkevných činovníkov, richtárov, zemepánov, darcov, a tiež rôzne citáty.
Práve jedným z často používaných v latinčine, a rovnako aj v slovenčine je : “Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem “.
V programe zaznelo mnoho zaujímavých informácií, napríklad: „ V roku 1926 mala evanjelická cirkev v Príbovciach tri zvony a fília v Svätom Petre (Turčianskom Petre) mala jeden zvon. Počet zvonov sa rozrástol až v roku 1934 o dva zvony v novopostavenom kostole vo fílii v Slovanoch. Mimochodom, tu sa dodnes zvoní na zvony ručne, čo je mimoriadne vzácne a chvályhodné!
Po zakúpení nových troch zvonov do kostolnej veže v roku 1926 bol cirkevným konventom a Kolomanom Benickým (Beniczkým) odsúhlasený predaj starobylého zvonu - Zvonu Benických z roku 1878, nakoľko by jeho tón neladil s novými zvonmi. Zvon bol „nepotrebný a bol uložený na strážnici“.
Pokračovanie príbehu príbovských zvonov, odkrývanie tajomstiev zvonice s mimochodom zachovaným a vzácnym vyše 400 ročným zvonom, bude na konci októbra v kostole Sv.Šimona a Júdu v Príbovciach.

Mgr. Monika Ondrušová
(autor fotografií: R. Výbošťok)

Príbeh zvonov – Necpaly

22.9. 2013 • Evanjelický kostol v Necpaloch
PozvánkaPlagát

Pracovníci TKS v Martine sa pred časom v spolupráci so starostami a duchovnými podujali zmapovať a zdokumentovať v našom kraji, v regióne Turca historicky vzácne zvony, ale aj zvony ostatné - nie síce so starobylou históriou, ale zato s úprimným a ľudským príbehom, s dobrou myšlienkou . Vznikol tak zaujímavý projekt, od začiatku „odsúdený“ na úspech. Odhalil totiž záujem ľudí (bez rozdielu vyznania) po poznaní histórie. A o zvonoch sa doposiaľ hovorilo málo, alebo sa o nich dokonca nehovorilo a nepublikovalo vôbec nič.
V nedeľu 22.septembra 2013 sa za prítomnosti viac ako 200 obyvateľov obce Necpaly, divákov zblízka i zďaleka, starostov okolitých obcí a za účasti evanjelických farárov i katolíckeho duchovného rozozvučali v kostole evanjelickej cirkvi a. v. v Necpaloch zvony a tie vtiahli prítomných ihneď do deja. Potom sa už takmer hodinu rozprávalo a spievalo iba o nich – o zvonoch. Zvony sú symbolom kresťanstva. Preto sa aj v tomto programe na začiatku pripomenul odkaz solúnskych bratov, vierozvestcov Cyrila a Metoda, ktorí
kresťanstvo priniesli na naše územie...
V evanjelickom chráme zborový farár Mgr. Jozef Havrila privítal všetkých prítomných a potom už zazneli prekrásne tóny piesní v prevedení evanjelického spevokolu. O zvonoch a o tom, aký k ním máme vzťah my - deti dneška - porozprával vo svojom vystúpení František Záborský, amatérsky kampanológ. Program bol starostlivo rozdelený tak, aby sa prítomní mohli nerušene započúvať do histórie siedmych zvonov z oboch kostolov. A veruže bolo o čom! Napríklad sa hovorilo o vzácnom evanjelickom Chrámovom zvone, ktorý bol vystavený pred oltárom na veľkorozmernej fotografii. Odliali ho v roku 1897 vo firme Friedrich Seltenhofer a synovia v Šoproni v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Je ťažký 400 kilogramov a naladený do akordu F-dur. Vyniká ornamentmi, ktoré vzbudzujú krásu a poukazujú na veľké umelecké cítenie majstra zvonolejára – Seltenhofer a jeho synovia boli za Rakúsko-Uhorska dvorní cisárski a kráľovskí zvonolejári! Na plášti zvona je reliéf Kristus Pán na kríži a nápis: VCHADZEJTE DO BRAN JEHO S DIKČINENÍM A DO SÍNI JEHO S CHVÁLAMI (Žalm 100, verš 4)

Katolícki veriaci necpalčania sa zase právom môžu hrdiť zachovaným zvonom váženého pána baróna Ladislava JUSTHA, ktorý už 296 rokov visí na veži kostola Sv. Ladislava v Necpaloch. Bol odliaty v roku 1717. Žiaľ, meno zvonolejára sa nezachovalo. Váži takmer 300 kilogramov, ale srdce má už novodobé, z dvadsiateho storočia. Ladený je do akordu Cis. V súčasnej dobe zvoní na elektrický pohon pomocou elektromotora. Na plášti zvona sa nachádzajú dva reliéfy: jeden znázorňuje letiaceho anjela s krídlami a druhý ukrižovaného pána Ježiša Krista. Na ľavej strane kríža je Panna Mária a na pravej strane je apoštol. Latinský nápis na zvone pomohol tvorcom programu preložiť PhDr. Ľ. Jankovič, PhD.: „Ján Balašovič pre celé toto miesto dielom/s prispením pre urodzených pánov Adama a Ladislava za pomoci ctihodného/dôstojného otca, nie však všetkých, ktorí sa hlásia k tejto farnosti roku Pána 1717 Justa. Bez nároku na odmenu hriechov našich si nespomínajúc ani pochybení nášho pána prinášame obetu na hroby nielen naše.“
V cirkevnej kronike rímskokatolíckej cirkvi na farskom úrade v Turčianskom Petre z roku 1935 nachádza sa takýto zápis: "Na kraji obce Necpaly vítali sme zvony s procesiou. Mnohí veriaci ronili slzy radosti a hladkali si svoje zvony, ako dávno čakaných svojich miláčikov..."(záznam je o necpalských zvonoch Cyrila a Metoda a o Franklinovskom zvone). Aj zvony majú aj svoje mená, pred prvým úderom srdca o plášť ich pokrstili, dali im meno a ľudia sa ich naučili podľa mena a hlasu rozlišovať...
Oba kostoly v obci Necpaly, takisto bohatej na históriu, sa vyznačujú svojimi umeleckými pamiatkami: v katolíckom kostole sú to vzácne stredoveké nástenné maľby – fresky, vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, v evanjelickom kostole (bývalom artikulárnom) je to zase vzácny štyristoročný oltár – „turzovský“, premiestnený sem z kaplnky Oravského zámku.
A tak bol program obohatený o duchovný – ekumenický i historický rozmer. Cítili to aj účinkujúci, autorka scenára Zuzana Kmeťová a kampanológ – lektor František Záborský, recitátori Eva Potučková, Adam Kmeť, Katarína Žiačiková, moderátorka Viera Hatarová, speváčka Elena Pospíšilová a hudobník Ľubomír Ľahký. S textami do bulletinu, ktorý dostali do rúk všetci prítomní, pomohol Július Jarkovský a program doplnil spevokol evanjelického a.v. cirkevného zboru v Necpaloch. O krásne zábery zvonov sa postarali členovia Fotoklubu Karola Plicku – Ján Láclavík a Michal Orlický a Vierka Majdulíková doladila všetky detaily.
Podujatie sa uskutočnilo v spolupráci s vedením obce Necpaly a jeho starostom Petrom Majkom, evanjelickým a. v. farským úradom v Necpaloch a vďaka finančnej pomoci z dotácie MK SR na rok 2013.

Zuzana Kmeťová
(autorka fotografií: V. Majdulíková)



Domov |  O nás |  Aktuality |  Služby |  Médiá |  Partneri |  Zverejňovanie |  Kontakt

W3C XHTML 1.0 Strict! W3C XHTML 1.0 Strict!


© 2013-2017 TURČIANSKE KULTÚRNE STREDISKO V MARTINE
v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja
Divadelná 656/3, P.O. Box 104, 036 01 Martin, SR • IČO: 36145335
Bankové spojenie: Štátna pokladnica,
SK6581800000007000481539, SK4381800000007000481547
Tel.: 0917 494708 riaditeľ • 043/4132394 ekonómka, metodici
Všetky práva vyhradené • All rights reserved