DOJEM v Turci – autorský blog PhDr. Zory Mintalovej Zubercovej (III.časť)

Čo sa nakupovalo pre potreby domácností a kuchýň zámožných rodín?

Vďaka peniazom mali veľkú výhodu manželky dobre situovaných remeselníkov, vyšších úradníkov, lekárov, notárov, kuchárky katolíckych farárov. O manželkách statkárov, veľkostatkárov, ktorí mali vlastných plodín i dobytka nadostač alebo o urodzených dámach a slečnách z rodín turčianskej šľachty ani nehovoriac. Mohli si objednať a kúpiť korenie, kvalitné čerstvé mäso, turčianske raky, slimáky i cudzokrajné ryby, rôzne druhy múky, cukor, mandle, hrozienka, hotový marcipán, čokoládu, kakao, cudzokrajné ovocie a mnoho delikates. Veď preto aj im a ich kuchárkam bola určená prvá kuchárska kniha v slovenskom jazyku vydaná v roku 1780. Gemerský rodák, slávny budapeštiansky kuchár a mecén slovenského kultúrneho života Ján Babilon ju adresoval rozhľadenejším a dobre situovaným domácim paniam na území Slovenska; nuž preto sa v nej nachádzali i recepty prevzaté z nemeckej a francúzskej kuchyne. No boli v nej recepty aj na tradičné slovenské jedlá, ktoré sa varili i v Turci, napríklad polievka z kvaky, pohánková kaša, opekance s makom, príprava baranieho mäsa a pod. Kniha určite ovplyvnila stravovanie v meštianskom a zemianskom prostredí, aj v domácnostiach turčianskych statkárov. Kuchyňu v Turci však oveľa viac ovplyvnila kuchárska kniha slovenskej spisovateľky a redaktorky ženského mesačníka Dennica Terézie Vansovej. Prvé vydanie vyšlo v roku 1914 a bolo zostavené z receptov slovenských gazdiniek a kuchárok, ktoré ich postupne posielali do 1. až 10. ročníka už spomínaného mesačníka. Knihu si domáce panie a gazdiné požičiavali a odpisovali z nej recepty tak jednoduchej ako zjemnelej meštianskej kuchyne. Kuchárska kniha mala miesto v mnohých turčianskych rodinách, nevesty ju dostávali aj ako svadobný dar. V roku 1925 vyšlo druhé vydanie, v ňom už boli tabuľky o zdravom stravovaní, rozpisy, koľko potravín je potrebné pre jednu osobu, jedálničky na týždeň, časť o stolovaní a pod. Terézia Vansová ich zaradila do kuchárskej knihy vďaka českej autorke, známej a skúsenej učiteľke varenia M. Janku-Sandtnerovej. Kuchárska kniha si získala veľkú obľubu v Turčianskom Sv. Martine a okolí. Podľa nej sa v bohatých rodinách zostavovali týždenné jedálničky, dodržiavajúce bezmäsité stredy a piatky; v ostatných dňoch býval k mäsitému jedlu kompót a po obede dezert.

V meste sa zamestnaní otcovia rodín chodili v pracovné dni naobedovať domov, slobodní sa často stravovali vo vývarovniach, ľudových jedálňach, alebo mali zaplatenú stravu v rodine, kde aj bývali. Kým vyšší úradníci už mohli obedovať v hoteli Slovan, chudobnejší a robotníci si nosili obed v kanvičke.

Aby domácnosť vrátane kuchyne vzorne fungovala, nejedna matka si želala, aby jej dcéra mala možnosť získať patričné vzdelanie. No pred rokom 1918 to umožňovali len dievčenské školy v maďarskom a nemeckom jazyku, v slovenskom jazyku nie, darmo sa o to usiloval spolok slovenských žien Živena a jej predsedníčka Elena Maróthy Šoltésová. Až po vzniku prvej Československej republiky sa najprv v prenajatých priestoroch a potom v Turč. Sv. Martine počas augustových slávností roku 1926 slávnostne otvoril Ústav Milana Rastislava Štefánika. V ňom bola aj Gazdinská škola, ktorá umožnila slovenským dievčinám vzdelávať sa v ich rodnom jazyku. Vo Vyššej dievčenskej škole boli dievčatá z Turca, Liptova, Považia, Oravy a ďalších regiónov. Jej absolventky, ako prvé slovenské odborné učiteľky gazdinského odboru sa potom uplatnili v školách pre ženské povolania, vyučovali, usporiadali po celom Slovensku stovky kurzov, v ktorých učili hospodárne varenie, správne vykonávanie domácich prác i zamestnávanie detí. Tak sa spojenie Martina a Turca s odbornou úrovňou stravovania, zdravou výživou a stolovaním vžilo na dlhé desaťročia do povedomia obyvateľov Slovenska.