Martin Kukučín

V týchto dňoch si pripomíname 160. výročie narodenia Martina Kukučína, vlastným menom Mateja Bencúra, popredného predstaviteľa prózy slovenského literárneho realizmu s mimoriadnym rozprávačským talentom.

Martin Kukučín už od prvých prác smeroval k novému stupňu vo vývine slovenskej realistickej prózy. Aktívne pracoval v mnohých organizáciách, bol členom Českej akadémie vied a umení. Jeho literárna tvorba presiahla rámec národnej literatúry a bola preložená do viacerých jazykov. Niektoré diela boli zdramatizované a sfilmované.
Napriek dobrodružnému štýlu života, ktorý prežil v rôznych častiach sveta, hlavným inšpiračným zdrojom zostala preňho rázovitá slovenská dedina.

Prozaická tvorba Martina Kukučína pôsobila v osemdesiatych rokoch 19. storočia v slovenskej literatúre priam priekopnícky. Kukučín nadviazal na okrajové formy slovenskej prózy publicistickej povahy (cestopisy, besednice, anekdoty), zamerané na reprodukciu detailov života a zdôrazňujúce jazykovú zložku, v ktorej sa uplatňovala hovorová reč, a vytvoril vývinovo progresívnu líniu slovenskej prózy.
Život dedinského človeka v jeho každodennej i sviatočnej podobe pretvoril Kukučín na suverénnu tému „vysokej“ literatúry, do slovenskej prózy vniesol presvedčivé literárne postupy. Hovorovú slovenčinu povýšil na literárny jazyk prijímaný širokou verejnosťou.
I keď pochádzal zo sedliackej rodiny, vyrastal v sofistikovanom prostredí čulých kultúrnych a pedagogických aktivít. V Jasenovej pôsobili počas Kukučínových chlapčenských rokov také osobnosti ako Ctibor Zoch, predstaviteľ štúrovskej generácie, alebo Ján Kožehuba, pedagóg a autor slovenských učebníc.
Po absolvovaní stredoškolských štúdií na slovenskom gymnáziu v Revúcej, v Turčianskom Sv. Martine, Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom sa mladý Matej Bencúr vrátil do rodnej dediny, kde v rokoch 1878 — 1884 pôsobil ako učiteľ. Učiteľské povolanie ho však neuspokojovalo, navyše sa svojmu rodisku postupne odcudzoval.

Práve v tomto období začínajú vznikať jeho prvé prozaické práce ovplyvnené spočiatku konvenciami sentimentálnej a romantizujúcej literatúry, skoro sa však priklonil k folkloristicko-dokumentárnej línii dobovej literatúry. V týchto poviedkach (Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hody, Hajtman, Obecné trampoty), ktoré sa sústredili na drobnokresbu postáv a prostredia podloženú osobnou skúsenosťou, sa prejavilo Kukučínovo štylistické a rozprávačské umenie.
Po maturite v Šoproni od roku 1885 študoval medicínu v Prahe, kde sa aktívne zúčastňoval činnosti kultúrneho spolku slovenských študentov Detvan (dva roky bol jeho predsedom).      V tomto prostredí sa oboznámil s aktuálnymi myšlienkovými trendmi, ako boli tolstojizmus, darwinizmus, pozitivizmus, rovnako sa zapájal i do dobových diskusií o realizme v literatúre a umení.
Ešte pred začiatkom jeho pražského pobytu Kukučín napísal umelecky zrelé poviedky — poviedku Z teplého hniezda, román Rysavá jalovica, poviedku Neprebudený, poviedku Veľkou lyžicou, v ktorých sú veľmi zreteľné základné črty jeho autorského rukopisu: sústredenie na detailnú charakterovú a psychologickú kresbu, odmietnutie rozsiahlych sujetových kompozícií v prospech krátkych žánrov, ktoré efektívnejšie dokážu zachytiť detaily života, nový typ rozprávača určujúci spôsob i atmosféru rozprávania.
V poviedkach sa stretávame aj s Kukučínovým typickým harmonizujúcim pohľadom na vzťahy človeka, jeho prostredia a tradície, ktorý však nie je výrazom jeho láskavého a nekonfliktného postoja k dedinskému životu, ako sa traduje v učebniciach, ale vychádza z presvedčenia, že život je riadený samo-regulatívnymi silami.
Vo svojich vrcholných poviedkach – Keď báčik z Chochoľova umrie…, Na podkonickom bále, Dies irae z obdobia rokov 1893 — 1894, prechádza Kukučín od zobrazovania dedinského života v jeho každodennosti k riešeniu zložitejších spoločenských a mravných problémov, hľadá vhodnejšie výrazové prostriedky na úrovni kompozície, do textov sa pomaly vkráda skepsa a disharmónia.

Po ukončení medicíny a absolvovaní praxe v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko, 1893-1906). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr, v roku 1904, aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V rokoch 1896 – 1897 sa pokúsil vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril.
V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky do Čile. V Santiagu úspešne absolvoval nostrifikačné skúšky a koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, najjužnejšieho čilského mesta na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár. Stal sa prvým lekárom Medzinárodného Červeného kríža v Patagónii. V celom Čile ho dodnes vnímajú ako humanistu a ľudomila. Podľa „Mateja Bencura“ je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici.
Hoci vo svojich prózach siahal po miestnych námetoch, jeho tvorivé metódy sa však nezmenili. Po niekoľkých prózach, a cestopise Prechádzky po Patagónii, vznikol Kukučínov román Dom v stráni (1903 — 1904), zachytávajúci nielen príbeh nerovnej lásky mladého statkára a sedliackeho dievčaťa vopred odsúdenej na neúspech pre okolnosti, ktoré autor interpretuje ako prirodzené (tradícia, stavovské rozdiely), ale aj postupný rozklad patriarchálneho sedliactva.

Počas pobytu v Čile pracoval Kukučín na románe Mať volá, ktorý definitívne dopracoval po svojom návrate do Európy v roku 1922. Ani zmenené pomery po vzniku Československej republiky ho nedokázali presvedčiť, aby sa vrátil domov, a natrvalo sa usadil v Chorvátsku.
Po roku 1918 tak bolo obdobie Kukučínovej tvorby poznamenané zmenou charakteru jeho literárnej metódy. V rozsiahlych prozaických textoch — historických románoch zo štúrovského obdobia Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor (oba vyšli až po jeho smrti v 1929) prevládla skôr reflexívnosť, monologickosť, intelektuálny prístup k realite, snaha prezentovať svoje filozofické úvahy o osude národa či ľudstva. Popri niekoľkých kratších novelách ide o posledné práce Martina Kukučína, ktorými si však už v nových literárnych pomeroch nezískal väčší ohlas.

Kukučín bol taktiež autorom niekoľkých divadelných hier, v kontexte slovenskej literatúry však ide len okrajovú záležitosť. Svojimi názormi niekoľkokrát podnetne zasiahol do súdobého literárneho života, napríklad príspevkom do diskusie o Šoltésovej románe Proti prúdu, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia poukázala na dobové tendencie v slovenskej próze.

V rokoch 1922 – 1924 žil Martin Kukučín opäť na Slovensku, nasledujúce 2 roky zas väčšinou v Chorvátsku. Na jar v roku 1926 sa definitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Chorvátsku. O dva roky nato zomrel v slavónskom Pakraci v náručí svojej manželky Perice.
Pochovaný bol dočasne v Záhrebe, v roku 1928 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra. 1928. Manželka Perica Kukučína prežila o 43 rokov. Zomrela 7. augusta 1971 ako 93-ročná a je spolu s manželom pochovaná na Národnom cintoríne v Martine.