Známi neznámi (v týchto časoch) – Maroš Krajčovič

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Nemohli sme preto neosloviť Maroša Krajčoviča – vyštudovaného filmového scenáristu a dramaturga, nášho kolegu osvetára, hlavného organizátora inšpiratívneho festivalu DIVADELNÁ CHALUPKA. Jeho meno je tiež úzko späté s Divadlom Ivana Palúcha v Banskej Bystrici. Ešte môžeme spomenúť, že Maroš Krajčovič je naším „dvorným porotcom“ v Turčianskom javisku – známy láskavou a erudovanou kritikou.

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“?

Našiel som. 🙂 Prvé stretnutia s fenoménom divadla som absolvoval v prvej polovici 60-rokov minulého storočia. Bolo to v Bábkovom divadle v Nitre. Chodievali sme tam nielen so školou, ale aj s rodičmi. Fascinovalo ma to, že bábky ožívali. Vtedy sa ešte hrávalo tak, čo dnes označujeme za „čierne divadlo“. Tu sa všetko na prvý pohľad zdalo, že to bolo bez živých hercov, ale so živými postavičkami, aké by ste na ulici nestretli. Dnes mi tieto zážitky vnútorne dávajú za pravdu, že slovo „divadlo“ nie je odvodené len od slova dívať sa, ale hlavne diviť sa. A pri svojej súčasnej práci mám pri príprave inscenácií kdesi v podvedomí práve to, že ak sa už divák díva na predstavenie, mal by sa aj veľa diviť tomu, čo videl, počul a cítil. V neskorších rokoch to boli inscenácie Krajového divadla v Nitre. To prostredie, ľudia a príbehy ma vždy hlboko zasiahli.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Neviem či by som chcel niečo nosiť. Jednoducho nosím. A nielen ja. Každý nosí v živote tie Shakespearovské masky na maskách. Veď samotný život je jedno veľké divadlo. Aspoň ja to tak vnímam. Každé gesto, každá grimasa, či pohľad je svojim spôsobom akýmsi divadielkom na okolie. 🙂

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA…?

Tak toho je veľa. Mohol by som spomínať na všeličo očarujúce a krásne – kostýmy, hudbu, herecké výkony, či príbehy. Ale pre mňa spojenie „divadelná krása“ znamená množstvo skvelých ľudí okolo toho, tá atmosféra, vône zapnutých reflektorov, to, čo doma každý deň stierame z nábytku. Tá energia pri skúšaní inscenácií. To napätie pred premiérou. Uvoľnenie a pocit zadosťučinenia pri potlesku divákov. Ale najmä tí ľudia, s ktorými v tom danom okamihu zdieľate spoločný cieľ, vymýšľate ako na to, tvorivé debaty a hlavne (a často aj ostré výmeny názorov) spolupatričnosť. To ako vlastne všetci vystavíme svoje kože na trh a v snahe osloviť sem–tam šliapneme aj vedľa. Možno ste chceli počuť niečo iné, ale ja som človek pocitov a tie pre mňa znamenajú nielen divadelnú krásu, ale aj krásu života.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Tak toto viem veľmi presne. Získal som pokoru. S ňou prichádza aj ďalšia skúsenosť, že ak chcem ísť so svojimi príbehmi, myšlienkami a pohľadmi pred verejnosť a osloviť ju, musím byť poctivý,  prísny a dôsledný. Od okamihu, keď sa rozhodnem, že toto chcem ľuďom povedať. A to sa snažím učiť aj ľudí, ktorých prehovorím k spolupráci na niečom, čo tu ešte nebolo. 🙂 Preto mám rád práve mladých ľudí, ktorí sú ešte „ohybní“ a môžem im niečo odovzdať. A vlastne mi teraz napadlo, že divadlo ma naučilo nielen dávať, ale aj dostávať späť.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli?

Tak tých možností je neúrekom. Možno pri filme (ten som nakoniec študoval), ale možno aj v SAV-ke, na plavárni, na vesmírnej stanici a možno aj v zariadení na Prednej hore, alebo v Leopoldove. 🙂 🙂 🙂 A možno aj v domove dôchodcov. Kdekoľvek. Život je rozmanitý, farebný a voňavý sám o sebe.