TROJPRÍBEH

16. 10. 2025 – 30. 11. 2025
Slovenské národné múzeum v Martine – Múzeum Andreja Kmeťa
Kurátorka: Andrea Juneková
Výstava je súčasťou programu 53. ročníka AMFO 2025 a 15. ročníka Festivalu Bez hraníc.

V priestoroch Slovenského národného múzea v Martine – Múzea Andreja Kmeťa sa v rámci programu AMFO 2025 uskutoční výstava Trojpríbeh. Predstaví tri fotografické témy, ktoré spája omnoho viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Tri miestnosti, tri rôzne pohľady. Dokumentárny fotograf Matúš Zajac, vizuálna umelkyňa a fotografka Alžbeta Kopisová a kolektív autorov a autoriek, pacientov a pacientok Psychiatrickej liečebne v Sučanoch tvoria vizuálno-obsahové vrstvy výstavy Trojpríbeh, ktorú je možné vidieť už od 16. októbra 2025 v priestoroch Slovenského národného múzea v Martine – Múzea Andreja Kmeťa.
Fotografka Alžbeta Kopisová prostredníctvom svojich fotografií spracováva osobnú intímnu skúsenosť materstva a robí to bez romantizujúcich nánosov. Na výstave Trojpríbeh predstaví výber fotografií z dvoch autorských cyklov. V cykle Ešte musím stroviť žlútek mapuje krehkosť očakávania príchodu nového života a v cykle Človek nemôže mať všetko, ale môže mať všetkého dosť zaznamenáva rané štádiá materstva po narodení dieťaťa. Kopisová pomocou fotografického obrazu reflektuje rolu slobodnej mladej matky. Neprikrášlenou formou, s osobitou surovou poetikou, miestami subtílnym, inokedy drsným humorom narúša zabehaný stereotyp „dokonalej matky“, aký nám spoločnosť podsúva. Analógové čierno-biele a farebné fotografické výjavy materstva nie sú idealizovaným zobrazením obdobia, ktoré spoločnosť ešte stále nazýva tak eufemisticky – materská dovolenka. Z fotografií, z ktorých mnohé tvoria autoportréty samotnej autorky, k nám prenikajú neverbalizované otázniky, ako sa v novej situácii zorientovať, ako sa nestratiť, nevymazať samu seba a niekedy aj len prežiť ďalší deň. Kopisová sa vyrovnáva s chaosom, vlastnými pocitmi a emóciami, nepredvídateľným mocným tokom nových udalostí, ktoré sa valia ako hormóny, tečú ako mlieko a ktoré ju menia a zároveň ponechávajú v rutine a v izolácii každodenného všedného dňa, kde sa príchod malého človeka stal stredobodom. Stávame sa svedkami hĺbkovej vnútornej transformácie ženy, ženy matky, ženy slobodnej matky, ženy slobodnej matky a umelkyne, autonómnej bytosti, ktorá sa stáva súčasťou novej reality, zodpovedná za život, ktorý vytvorila. Autorka narúša zaužívanú premisu obrazu dokonalej matky, ktorý historicky funguje najmä ako nástroj kontroly ženských tiel a identít – ak je žena presvedčená, že jej hodnota spočíva v starostlivosti o druhých, nebude žiadať moc, slobodu alebo vlastný priestor. Ženské aktérky ako Simone de Beauvoir, Adrienne Rich či Betty Friedan poukazovali na fakt, že spoločnosťou proklamovaný ideál „dobrej matky“ je reakciou na ženskú emancipáciu a má udržať ženy v tradičných rámcoch. Vštepený model „dokonalá matka“ je zároveň základom pre neviditeľnú neplatenú emocionálnu a fyzickú prácu, ktorú spoločnosť od žien očakáva akosi automaticky: formovať a udržovať vzťahy, rodinu, psychickú pohodu druhých, fungujúcu domácnosť, byť neustále dostupná, obetavá, starostlivá, súcitná, organizovaná, stabilná, ideálne bez strií, nadváhy či reptania. Táto práca je neplatená a neuznaná – čím podporuje ekonomickú a mocenskú nerovnosť žien. Dekonštrukcia tohto ideálu sa stáva politickým aktom! Oslobodené materstvo – také, ktoré si môže vybrať podobu, intenzitu alebo vôbec existenciu – je revoltou proti patriarchálnemu nastaveniu a umožňuje ženám uchovať si vlastnú integritu, celistvosť, zdravú myseľ a zvyšky autonómie a slobody. Depresia, neistota, radosť, váhanie, emočné kolísanie, únava, láska, chaos, novonadobudnutá zodpovednosť, útrapy, nespavosť, strach, panika, rutina, šťastie, hravosť, otupenosť… autorka nám vraví, že to všetko smie v materstve existovať a niekedy pokojne aj naraz!
Dokumentárny fotograf strednej generácie Matúš Zajac predstaví výber z rozsiahlej fotografickej série Podoby viery/Forms of faith (1987 – 2012). Fotografie vyšli v jeho prvej knižnej monografii a vznikali roky počas jeho ciest po Slovensku a v zahraničí. Prostredníctvom pôsobivých čiernobielych analógových fotografií autor mapuje rôzne prejavy viery. Zameriava sa na tri hlavné monoteistické náboženstvá – kresťanstvo, islam a judaizmus (zhromaždenie pri slávnostnej liturgii pápeža Benedikta XVI. vo Vatikáne, modlitba v berlínskej mešite, Múr nárekov v Jeruzaleme, okamih poslednej rozlúčky s Ernestom Valkom), no rozpätie jeho záberu je širšie: v sérii sa objavujú fotografie z hinduistického či budhistického prostredia – z Nepálu, Bangladéša, vidieckych oblastí južnej Ázie a zo subsaharskej Afriky. Matúš Zajac zaznamenáva symboly viery – sakrálne výjavy a miesta stretnutí človeka s Bohom (púte, bohoslužby, krstiny, pohreby atď.). Na jeho fotografiách vidíme kostoly, synagógy, mešity, interiéry kultúrnych domov, modliace sa komunity, sochy a detaily interiérov chrámov v rôznych krajinách (Slovensko, Taliansko, Grécko, Venezuela a i.). Autor zachytáva momenty, ktoré sú emocionálne silné (nádej, utrpenie, modlitba, rozlúčka), ale zároveň sa vyhýba klišé a gýču. Vizuálnym jazykom Matúša Zajaca je expresívnosť. Autor často zámerne potláča ostrosť svojich dokumentárnych čiernobielych snímok, čím vťahuje diváka kamsi za okraj zobrazovanej reality. Potlačená ostrosť zmäkčuje, rozostruje obraz, otvára dvere kamsi hlbšie ako len za prizmu videného. Mnohé zo Zajacových fotografií cyklu Podoby viery pôsobia introspektívne, stávajú sa akousi vizuálnou meditáciou. Autor sa stáva tichým svedkom výjavov a premieta realitu cez vlastnú optiku.
Jeho zábery vytvárajú dojem, že viera je univerzálny jazyk, aj keď môže mať veľa foriem.
Súbor čiernobielych analógových fotografií s názvom Osudy vytvorili pacienti a pacientky Psychiatrickej liečebne v Sučanoch počas svojho pobytu. Zrnitý, niekedy nedokonalý analógový výstup jednorazových fotoaparátov umocňuje špecifickú poetiku a expresívnosť fotografického obrazu. Pacienti a pacientky nám komunikujú svoje pocity, vnemy, myšlienky, delia sa o svoje prežívanie. Pomocou čiernobielych fotografických obrazov vyjavujú útržky svojich príbehov vo svete, ktorým sa na nejaký čas stala liečebňa, jej interiér, okolitý dvor a záhrada. Analógové snapshoty sú plné okamihov prítomnosti, ktoré odhaľujú vnútorný svet jednotlivcov aj ich medziľudské vzťahy. Na mnohých záberoch vidíme ponor do vnútorného prežívania a zaznamenávanie každodenných prežitkov a skúseností, ktoré sa odohrávajú v bezpečnom vymedzenom priestore liečebne. Ide o neštylizované zábery života v liečebnej komunite. Postavy na fotografiách sú zväčša vzdialené, zachytené pri rozličných spoločných činnostiach, no aj sólo. Fotografia tu slúži na reflexiu prežívaného sveta, preto môže zohrávať aj istú formu arteterapie. Zázemie, vnútorný prežitok a vzťahy. Denné činnosti ako prechádzky, športové hry, rozhovory dopĺňajú fotografie predmetov bezprostredného intímneho prostredia každodennosti – detaily kvetov v záhrade, mačiatko v krabici, časť stromu, hodiny na stene jedálne, kúsok interiéru, ruka. Cez tieto výseky reality sa vie divák napojiť na prežívanie tých, čo fotografie vytvorili. Medzi fotografiami sa opakuje motív lúčov slnka prechádzajúceho cez tmavé konáre stromov ako akejsi transcendentálnej metafory svetla a nádeje vystupujúcej z temnoty.
Výstava je realizovaná s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a spolufinancovaná Žilinským samosprávnym krajom.
Výstavu pripravilo Turčianske kultúrne stredisko v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja a Slovenské národné múzeum v Martine – Múzeum Andreja Kmeťa.

Mgr. art. Andrea Juneková