VZDIALENÁ BLÍZKOSŤ

Matúš  Zajac
Fotografie Matúša Zajaca sa vyznačujú zvláštnou kvalitou: nielenže zaujmú na prvý pohľad, ale ostávajú v našom vedomí. Provokujú, vyvolávajú otázky, burcujú emócie, nútia k zamysleniu – niet pred nimi úniku. A je jedno, či ide o jeho projekt venovaný podobám viery, rôznym subkultúram, životu v rómskych osadách alebo v zariadeniach sociálnych služieb, téme zoologických záhrad či cirkusu. Všade bez výnimky ide o silne empatické, precítené psychosociálne spracovanie témy, využívajúce mimoriadne pôsobivé estetizujúce prostriedky. Výsledkom je obsahovo závažné svedectvo vysokej obrazovej kvality.
Inak to nie je ani v prípade Zajacovho projektu s názvom Distant Proximity, teda Vzdialená blízkosť, ktorý vzniká od roku 2003 a má už aj knižnú podobu. Je venovaný mentálne postihnutým osobám žijúcim v uzavretých priestoroch zariadení sociálnych služieb a odkázaným na pomoc iných – čo už samo o sebe u väčšiny verejnosti vyvoláva odpor, ba až strach čo i len nazrieť do tohto sveta. Zajac však diváka rýchlo vyvádza z omylu a dáva mu šancu prežiť niečo nezvyčajné až zázračné, niečo, čo má aj nemá s naším svetom niečo spoločné – či už ide o spôsob vnímania reality, prejavy pocitu šťastia, priateľstva, radosti, opustenosti, lásky, žiaľu, smútku…
A pritom ide zväčša o bytosti, ktoré sú napriek okoliu, ktoré ich obklopuje, celkom uzavreté do svojho vlastného vnútra. A vo väčšine prípadov úplne závislé od odbornej i ľudskej úrovne tých, ktorí sa o ne starajú.
Pri Zajacových fotografiách sa človek, či chce alebo nechce, začne zaoberať významom kvalít ľudskej mysle, ale aj významom pojmov ako sloboda a nezávislosť. A zároveň sa pri pocitoch až bolestného súcitu neraz pristihne, že tým ľuďom zo snímok tú ich „neznesiteľnú ťarchu bytia“ akosi aj závidí. Sú mu zároveň blízki aj vzdialení. Niet divu, že ostávajú trvalo v pamäti. Napokon, fotograf svoj prístup k projektu Distant Proximity / Vzdialená blízkosť definuje osobným krédom, ktoré uvádza ako motto svojej poslednej knihy a výstavy:
„Nestačí byť prítomný, človek sa musí osobne zúčastniť.“ („It is not enough to be present, you must get involved“)
Matúš Zajac patrí k tým nemnohým fotografom, ktorí citlivo vnímajú, že jedinečnosť a zároveň magickosť fotografie spočíva v jej neoddeliteľnom prepojení s realitou, bez ktorej neexistuje – a zároveň v tom, že fotografia je schopná túto zachytenú realitu významovo presahovať. Práve v tom zastavenom okamihu reality a jeho presahu, ktorý implikuje tajomstvo, spočíva sila a moc fotografického média. Média, ku ktorému nie náhodou pociťovali hlboký rešpekt surrealisti – podľa nich totiž zastavený okamih „rozžiaruje imagináciu samotnej najkonkrétnejšej skutočnosti“
a svoje hnutie nazývali magickým realizmom.
Napokon, čaro tajomstva zastavených okamihov na Zajacových fotografiách je nepochybne tým, čo sa výrazne podieľa na mimoriadnej pôsobivosti všetkých jeho diel. Navyše, Zajac vie, ako ich účinok ešte zintenzívniť. Majstrovsky pracuje so svetlom, ktoré snímaným objektom dodáva až mystický výraz. Efektne používa veľký detail, ktorý púta pozornosť presne na to, čo chce daným obrazom vyjadriť. Kompozícia jeho záberov dokáže naliehavo zdôrazniť aj významy ich druhého plánu. Veľmi dôležitú rolu zohrávajú v jeho snímkach detaily prostredia.
Matúš Zajac študoval fotografiu na pražskej FAMU aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Priznáva vplyv švédskeho fotografa Andersa Petersena
aj slovenského fotografa Tibora Huszára, ktorému robil dokonca asistenta.
Priťahujú ho najmä hraničné témy, ktoré si pýtajú odkrytie.
Zvyčajne je prezentovaný ako „fotograf, ktorý prepája dokument s výtvarnými prvkami“. Nech ho však ovplyvnil ktokoľvek a čokoľvek, a nech je zaraďovaný do akejkoľvek kategórie, ide o jedného z najvýraznejších fotografov-svedkov našej doby. A to v nadnárodnom meradle.
Daniela Mrázková