Známi neznámi (v týchto časoch) – Michal Lošonský

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Na októbrovú tému sme sa rozprávali s Michalom Lošonským – architektom a scénografom, pedagógom divadelnej fakulty VŠMU.  Vo svete neprofesionálneho divadla si ho mnohí spájajú s Turčianskym javiskom či Scénickou žatvou – ako porotcu s láskavou, konštruktívnou kritikou. V profesionálnom svete je Michal Lošonský človekom, ktorý sa v slovenskej (nielen) divadelnej kultúre pohybuje veľmi intenzívne. Je umelecky cítiaci, mladý kreatívny profesionál, a svoje umelecké predstavy zároveň dokáže aj pretaviť do praktického riešenia.

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Vlastne nie. Nebola to láska na prvý pohľad, takže neostala ani žiadna výrazná spomienka napríklad na predstavenie, ktoré som videl v mladšom veku. Našli sme si k sebe cestu až keď som ako architekt začal študovať scénografiu. Moja prvá spomienka je začiatok skúšobného obdobia – L. N. Tolstoj, Živá Mŕtvola, na služobný vchod Malej scény (vtedy VŠMU), na Julku Rázusovú a hercov sediacich v kruhu na javisku počítajúc do desať so zavretými očami.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Vždy nosím svoj skicár do ktorého zapisujem a kreslím to, čo si život praje nosiť v divadle. Takmer vždy nosím v batohu sťahovacie pásky, drobné náradie a lepidlá, keby si bežný život niečo zmyslel.. A určite by ma potešilo nosiť niektorý z plášťov, ktoré Ondrej Zachar navrhol do inscenácie Solaris v Štátnom divadle v Košiciach.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

Predstavím si niečo povrchné. Nie preto, že sa krása skrýva za divadlo, ale preto, že sa myšlienka skrýva za veľké slová. Myslím si, že divadlo nemusí byť krásne, aby bolo dobré. Museli by sme si to rozložiť na drobné..

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Na mnohých úrovniach ma divadlo učí a vychováva a to nielen ako diváka a tvorcu, ale ako človeka, ktorý je súčasťou jeho spoločenstva. Nejde o žiadne heuréka – veľké životné lekcie, ale mnoho malých poznaní a podnetov. Kým by som bol bez nich a ako by som dnes videl svet? Neviem na to s určitosťou odpovedať.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? 

Pravdepodobne by som bol architektom. Mali by sme štúdio JaOnMi CreatureS, ktoré by sa nevenovalo divadlu, filmu, televízii a eventom, ale dizajnu, interiéru a architektúre. Nechcem si to ani predstavovať =).