Umelecké slovo a ZPOZ

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Dnes prinášame posledný zo série jarných rozhovorov s Tatianou Čabákovou – pôvodom z Martina, dlhodobo žijúcou v Prahe, autorkou jedinečnej reportážnej knižky SAMET 1989, moderátorkou v slovenskom magazíne Stretnutie na Rádiožurnálu a rozhlasovou publicistkou

http://bonafideos.cz/content/slovensk%C3%A1-mozaika-s-t%C3%A1%C5%88ou-%C4%8Dab%C3%A1kovou

1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Mám v Prahe dve práce, každá je v celkom inej oblasti. 18 rokov šéfujem Nadaci pro rozvoj vzdělání, tam je to o radosti, pretože pomáhame deťom a študentom v ich raste. V čase korona krízy nám nadnárodná počítačová firma darovala staršie notebooky, pre ktoré aktuálne vyberáme nových majiteľov. Sú to deti v pestúnskych rodinách alebo zo sociálne slabých rodín v Česku i na Slovensku. Ako vieme, počítač začal byť pre deti, ktoré sa museli učiť z domu, nutnosťou. Mnohé k nim však prístup nemajú. V mojej druhej práci sa venujem celkom inej činnosti. Som rozhlasová publicistka, a tak môj denný chleba sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Pred pár dňami som sa stala dramaturgičkou slovenského vysielania Českého rozhlasu v Prahe. Teraz oslovujem nových spolupracovníkov a vymýšľam témy, ktoré budeme vysielať v lete. Keďže sa v kultúre a umení fyzicky nič moc nedeje, nie je to jednoduché. Najradšej sa ale teraz venujem práci v záhrade, ktorú sme nedávno kúpili. Nikdy by som o sebe nepovedala, že ma niekedy bude hlboko napĺňať to, že budem okopávať záhony, sadiť ríbezle, tekvice a patizóny. A áno, ten čas nastal. Tam som šťastná.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy? 

Včera sme sa boli s manželom prejsť v okolí našej záhrady v Zadní Třebani a úžasný zážitok, okrem vône z jazmínových a bazových kríkov, ktorá bola všadeprítomná, nám spôsobili žaby. Ich prekáračky boli dokonalé. Môj moravský manžel mi hovorí: „Tak toto jsou Žabokreky :).“ Ja mu na to: „Alebo Žabovřesky?“ (mestská časť v Brne). Zhodli sme sa, že sa to viac podobá na nežné kreky ako vresky.

3, Čo je pre Vás krása?

 Súlad, ktorý vnímam, nielen očami.

4, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

 Šírenie svetla tam, kde je tma a nevedomosť.

5, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?  

Mám, ale paradoxne, nie je mi srdcu blízka. Z akéhosi iracionálneho dôvodu trvám na tom, a to i s dcérou, aby nás manžel na Veľkú noc oblial. Hoci v Karvinej, odkiaľ pochádza, takéto zvyky rozhodne nepestujú. Museli sme ho presvedčiť, že to je nutné pre náš zdravý rast v nasledujúcom roku, haha.

6, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂  

 Záleží, čo myslíte tým „necítiť sa dobre“. Hlavne teraz v korona kríze, keď som nemohla ísť tri mesiace na Slovensko, som sa necítila dobre, keď mi chýbala moja rodina a priatelia. Je naozaj zaujímavé zažiť v demokratickom zriadení zatvorené hranice a pocit neslobody, nemožnosť ísť domov. Takže pomáhali rozhovory cez telefón. A ja všetky neduhy na tele i duši liečim bylinkami. Zbiera a i pestuje ich moja mama na Karvaša Bláhovca, a keď z nich miešam v Prahe čaje, úplne cítim tú silu fatranskej čistej prírody. Už len myšlienka na fatranské lúky je pre mňa liečivá.

7, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Bez svojej láskyplnej rodiny.

8, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Čerešňa, levanduľa, hortenzia

9, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Moja mama fantasticky varí, pečie, zavára, vie dokonale šiť, vyšívať, štrikovať, háčkovať, pestuje zeleninu a kvety. Ale za zázračné považujem jej „ Haló?“, vyslovené potešeným hlasom, keď mi dvíha telefón. Keď s ňou volám, jej hlas ma prenesie domov, do Vrútok. To zaháňa môj svetabôľ, homesick, Heimweh, smútok za domovom.

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Róbert Mankovecký – dramaturg a hudobný skladateľ, skvelý muzikant, Martinčanom známy najmä vďaka svojim kreatívnym projektom v Slovenskom komornom divadle v Martine.

Róbert nám to uľahčil – nemusíme čítať, stačí sa pohodlne usadiť a počúvať…

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Na nedeľu sme si pripravili podnetné a briskné myšlienky Jána Topercera, popredného turčianskeho ekológa a ornitológa, vedca s básnickou dušou a spisovateľským perom – veď posúďte sami!

1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Chodím do Turca, Fatier, Tatier aj inde skúmať vtáky, ich prostredia a čo s nimi robí napríklad tento ďalší v rade drsne suchých rokov. Píšem vedecký článok o orlovi krikľavom a o tom, čo všetko ho vedie pri výbere miesta na hniezdenie. Ak treba, napíšem občas aj dáky paragrafovane-odborný „líbesbríf“ našim či európskym úradníkom. To keď mám dôkazy, že vo veciach prírody konajú neinformovane alebo nezákonne alebo nekonajú vôbec (najčastejší prípad). A venujem sa viac blízkym ľuďom. A trochu aj záhrade. A čítam. A cvičím si hlbšie sústredenie a sceľovanie rozdrobeného času (dakedy ťažšie ako hľadanie strateného času). A len veľmi výberovo čumím do debny. Zvlášť na ten už pomerne dosť zacyklený seriál „Koronáda“ s monotónnym – prípadne stereotypným – mediálnym meldovaním na motívy že testovaní-nakazení-vyliečení-zomretí-zavretí-otvorení-spotvorení a o úspechoch (staro)nových živočíšnych druhov a plemien ako dedko domasedko, rúškatec domajedz a jorkširský interiér (ktorým ináč držím palec). Jedným dnu-druhým von púšťam aj tie sprievodné, dakedy až feldvéblovsky-agitpropčícke reči o vojne s vírusom a prvej línii boja a gerojoch z Tesca a tak. Priveľmi mi totiž pripomínajú tú „večne živú“ rinčivú minulorežimovú hantírku triedneho boja a diktatúry proletariátu, čo sa celkom rýmuje aj s doktoriátom či marketeriátom :). A tak trochu maskuje o. i. takú zásadnú otázku, či ozajstnou prvou líniou obrany proti akejkoľvek nákaze nebude ten prirodzený, evolučne „odladený“ imunitný systém v každom z nás a prirodzená starostlivosť oň. Rovnako ako o „imunitný systém“ Zeme. Napríklad o to, čo po nájazdoch všetkých tých „rozvojárov“ ešte zostalo z pralesov v Amazónii a Kongu a Indonézii a Novej Guinei – a u nás.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy?

Každým zmyslom čosi a všetkými zmyslami ešte čosi naviac. Hmatom napríklad rôzne mikrokrajinky v kôre líp, javorov, jaseňov a hrabov. Aj s mikrolesíkmi machov a lišajníkov a mikrotrávnikmi rias na nej. Najlepšie tak aktívne – pri lezení na tie stromy. (V rámci domáckej telesnej výchovy odporúčam najmä Jankom Otesánkom a ich priateľkám Zitkám Obezitkám :). Nosom som zas ťahal prchavé, sviežo pelisté vône kvitnúcich trniek alebo čriemch, alebo devätoro vôní deväťsilov v dolinách. Alebo jemnučké vôňky mykoríznych húb a aktinomycét v pôde pod sviežou jedľobučinou. Alebo stelúce sa pachy líšok a kún a či už dlho premnožené pachy diviakov a jeleňov (chcel by som mať aspoň desatinu vlčieho čuchu!). No a aj (ajajaj) dusný smrad šesťkrát striekanej repky kdesi na zerodovanom kolchoznom láne. Ako každú jar som koštoval kyselkavo-štipkavo-slizko-sladké chute nalievajúcich sa púčikov líp, javorov, liesky, hrušky, brezy, bršlenu (jeho kôra chutí aj zveri) a listov skoro všetkých mrkvovitých okrem boľševníka a bolehlavu. Do uší sa mi vždy na jar ledva vprace všetko to, na čo sa nechytá ani Stravinského Svätenie jari s Petruškom a Vtákom Ohnivákom dokopy. Všetky tie spriahnuté lesné, kroviskové, lúčne, vodné a iné filharmónie vtákov a hmyzov a iných zverov, spúšťajúce každé ráno hotovú zvukovú záplavu na ináč dosť zosušenú krajinu. Túto jar z nej vytŕčala napríklad naša najmenšia volavka – bučiačik, ktorého samček v tŕstí istej turčianskej mokrade vytrvalo tlmene breškal ako malý znudený psík. Alebo podobne zašitý chriašteľ vodný, grúliaci ako trochu menej znudené prasa (krása!). Alebo „prruit-prruit“ ukecaných pestrých včelárikov zlatých, zaletujúcich zobnúť si z roja včiel na neďalekej kvitnúcej vŕbe. Alebo monotónny cvrkot svrčiakov riečnych a zelenkavých, pripomínajúci kobylky zalezené v močiaroch. Alebo upútavkovo volajúci dudok v starých stromových lemoch pasienkov. No a kráľ zmyslov zrak sa išiel ukraľovať zvlášť na rozvíjajúcich sa fatranských bučinách a sutinových lipových javorinách s prelínajúcim sa 3D morfingom rastových foriem bukov, javorov, jaseňov, líp a brestov a ich korunových architektúr a spôsobov vetvenia a olisťovania a kvitnutia a farieb a tvarov listov a ich správania sa v hmle-vetre-daždi-snehu, pri ktorom už celkom neviete, či je ešte z tohto a či už z druhého brehu. Ale zaujali aj jednotlivôstky. Trebárs taká beluša – biela volavka akoby ulietnuvšia z obrazu Tivadara Kosztku Csontváryho.

3, Čo je pre Vás krása?

Jaj, tieto rúfusovské otázky! Po prvé, už som dosť povedal. Po druhé, dopoviem na spôsob evolučných biológov: krása je všetko, čo sa za tých 4 – 7 a viac miliónov rokov navinulo (nezriedka aj namotalo) do ľudského genofondu a čo sa v každom jedincovi zas odvinie (nezriedka aj odmotá) typicky vtedy, keď vidí vychádzať Slnko alebo Scarlett Johanssonovú alebo začuje slávika – alebo chytí žeravý uhlík či stupídne stúpi na čmeliaka. (Alebo stratí smartfón.)

4, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

Vrhať svetlo do sveta. Svetlo poznania, vkusu, morálky, (dobrej) vôle. Čo je, pravda, dačo iné ako vrhať guľu. Alebo nôž. Alebo blato. (Hoci zas vrhnúť reumatikovi na koleno trochu piešťanského blatka je možno aj lepšie ako osveta.) No a vrhať svetlo nie hocijaké, ale to jasné slnečné svetlo denné, nielen dáku vopred vyfiltrovanú červenú, modrú alebo inú protežovanú farbičku z jeho spektra.

5, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?

Po starkom z maminej strany a po mame napríklad zvyk rozhodovať sa podľa „sedliackeho“ rozumu vo svetle faktov a skutkov (nie pekných rečičiek). A to v tom už spomínanom svetle prirodzenom dennom, nie v jeho červených, modrých či iných ideologických výhryzoch.

6, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂

Typicky nedisciplinovane sa podelím s radou chalanskou:) Stále mi robí dobre vyliezť do koruny stromu. Porozhliadať sa odtiaľ. Preskočiť jarok. Hodiť „žabku“ na tíšine rieky. Nájsť hniezdo jastraba. Alebo špeci bylinku do čaju. Vyškriabať sa na dáku pekne „strapatú“ skalu. A vôbec dostať tie svoje šunky nešunkovité niekam inam ako na stoličku v „ofise“ alebo v reštike.

7, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Bez prírody, pohybu a daktorých ľudí. (Byť bez seba, to mi ešte občas ide.)

8, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Stromy: už spomínané bresty (až na brest litovský:), hrab, duby. Bylinka: každá, vrátane debyliniek :). Kvet: detto, vrátane „hřbitovního kvítí“ a bublinatiek mediálnych.

9, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Hovädzí vývar so zeleninou.

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Dnes sme zachytili postrehy Kataríny Figurovej – milovníčky kávy, kníh, kultúry a umenia, podnetných rozhovorov s ľuďmi, v Martine známej ako Fidži, praktizujúcej jogu.

1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Konečne v „čase koronovom“ som si mohla sama sebe darovať čas a užiť si svoju vlastnú spoločnosť. A nádejam sa, že zdvihneme oči od smartfónov a skúsime spomaliť. Aj život, aj dych.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy? 

Vtáčí spev. Tento rok som ho zavnímala mimoriadne. Hodiny by som teraz presedela pod stromami a počúvala. Len tak.

3, Čo je pre Vás krása?

Vedieť vidieť krásu v obyčajnom, všednom dni – aj keď je upršano a veterno.

4, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

Úprimne – predstavím si obrovské množstvo práce, ktorú treba na povznesenie kultúry a vzdelanosti na Slovensku..

5, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?  

Tradície nemáme. Ale som šťastná, že sa ako rodina často stretávame.

6, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂

Na ozdravenie duše zaraďujem :

1. Prírodu

2. Čítanie

3. Jogu

7, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Bez blízkych ľudí.

Bez dobrých knižiek.

Bez potuliek po prírode.

8, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Javor, materina dúška, ruža.

9, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Stačí spomienka na :

• voňavú meltu na sporáku
• pudingy všakovakých (aj) čudných chutí a farieb 😀

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Vyspovedali sme aj Jaroslava Duška – obľúbeného českého filmového a divadelného herca, známeho svojimi filozofickými a alternatívnymi vhľadmi, takého Svetlonosa…

1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Většinu času pobývám u řeky na chatě v Sázavě s manželkou, dcerou, zetěm, vnukem, psem a kocourem. V posledních dnech se přidal i tatínek s partnerkou.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy? 

Velkou krásu.

3, Čo je pre Vás krása?

Tichá záře, vycházející z nitra.

4, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

Prohlubování vědomí nekonečné kapacity našich  bytostí i naší společné Bytosti.

5, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?  

Vždy na podzim s přáteli krouháme, šlapeme a nakládáme zelí.

6, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂  

Vykoupu se v léčivé Sázavě, napiju se vody ze studánky či roztopím saunu.

7, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Bez novinářských anket.

8, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Liliovník tulipánokvětý, růže stolistá.

9, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Mateřské mléko.

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Dnes sa s vami podelíme o postrehy Mariána Čupku, vyštudovaného choreografa, tanečníka, speváka, muzikanta, no najmä hrdého Šumiačana.

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14080/176663

 1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Príroda sa prebudila, a tak bolo potrebné ošetriť stromy, pripraviť skalku a pritom nezabudnúť hrať na hudobné nástroje.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy? 

Každá rastlinka má svoj čas, kedy začne rásť. Tak ich pozorujem – tak ako jarné hniezdenie vtáctva, ako aj ich spev.

3, Čo je pre Vás krása?

Krásno je pre mňa pestrofarebnosť lúčnych kvetov. A pracovitosť včielok, ktoré sa starajú, aby bola príroda plodná.

4, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

Osveta je učenie iných. Generácie si odovzdávajú informácie navzájom už stáročia a preto sa toho tak veľa uchovalo.

5, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?  

Je mnoho tradícií a všetky majú svoj význam v danom čase. Jedna z nich je dokonči začatú robotu v deň jej začatia.

6, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂

Ozdravením je pre mňa stretnúť človeka, porozprávať sa s ním a to dobré si vziať za svoje.

(môže to byť i pieseň…)

7, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Nemohol by som žiť bez lásky. Lásky, ktorá je opätovaná.

8, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Javor, lebo bez zásahu človeka krásne symetricky rastie. Žerucha, lebo hoci je trochu horká, vie liečiť.

9, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Mamy sú ochrankyne a pre dieťa by urobili všetko ako vtáčia matka. Možno preto jedno jedlo, ktoré nám mamka varievala, sa volá VTÁČIE MLIEKO. Ale moje naj jedlo je jednoduché: chlieb a slanina.

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Ako prvý nám odpovedal Martin Geišberg, vyštudovaný dramaturg, hudobník, inštrumentalista, spevák, poetická a priateľská duša…

1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Pracujem na záhrade a okolo domu. Máme prenajatý dom s veľkým pozemkom, tak sme sa pustili do sadenia. Okrem toho opravujem a zachraňujem staré senníky, reštaurujem zhrdzavené nástroje, snažím sa využívať a zrecyklovať, čo najviac vecí okolo nás. Bývam veľmi často príjemne unavený a nesmierne ma to baví.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy? 

Tohtoročnú jar som s údivom pozoroval ako malé dieťa. Neuveriteľná sila, ktorá sa opäť prebudila a zavoňala, až sa z toho točí hlava. Sila života prítomná na každom malom kúsku, ktorému venujem pozornosť, je dokonalá. Pri tomto pohľade cítim, ako je človek stratený vo svojom emočnom a myšlienkovom svete. Príroda je naša Matka a keď ju počúvame, môžeme v jej múdrosti objaviť pokoj a silu.

3, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

Osveta môže mať veľa podôb. Záleží na tom, čo s skutočnosti reprezentuje. V dnešnom zhluku informácii, by nás mohla naviesť, ako v nich nájsť to, čo nám pomôže byť uvedomelejší ku svojmu vnútornému svetu, zušľachťovať ho a vedieť sa o neho starať tak, aby bol prínosom pre okolie a ostatné živé bytosti. Osveta môže uchovávať aj dobrú pamäť, pretože skúsenosť je málo prenosná a my by sme si mali pamätať odkiaľ a ako sme sem na toto miesto prišli.

4, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?  

Tradíciu vnímam opäť ako možnosť precítiť niečo, čo sa už opakuje natoľko, že sa z toho stáva obyčaj. Tak, ako so všetkým, môžu mať pre nás uzdravujúci, povznášajúci a hlavne upokojujúci charakter, pokiaľ je to múdrosť, ktorá obstojí v skúške času. Naopak, môže nás držať v niektorých skostnatených názoroch, ktoré nás spomaľujú v tejto prirýchlej dobe. Pre mňa sú tradíciou aj takzvané nepísané dohody. Je to niečo, čo formuje náš charakter a morálku. V jednoduchosti, tradíciou môže byť aj pálenie moreny, zároveň aj lov veľrýb v Japonsku.

5, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂

Najozdravujúcejší moment je, keď v niektorých chvíľach nič nechcem, po ničom netúžim, nikam nechcem ísť, s nikým sa nepotrebujem stretnúť, nepotrebujem nič urobiť ani nič na sebe zlepšiť.

Keď nepotrebujem meniť tento svet a ľudí a súvislosti v ňom. Zmierenie.

6, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Na to sa mi ani nechce myslieť. 🙂

7, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Tak toto by bol široký zoznam, pretože neexistuje pre mňa neobľúbený strom bylinka ako aj kvet. Tu by som vedel hovoriť veľa. Napríklad, keď vás pustí na vrchol dvestoročná jedľa a vy v tej obrovskej výške cítite pocit o ktorom som už písal….

8, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Zeleninový vývar, čerstvo upečený domáci chlieb, alebo zemiak vytiahnutý z pahreby ohňa, pri ktorom ste zažili svitanie a dobrú spoločnosť.

V týchto dňoch si pripomíname 160. výročie narodenia Martina Kukučína, vlastným menom Mateja Bencúra, popredného predstaviteľa prózy slovenského literárneho realizmu s mimoriadnym rozprávačským talentom.

Martin Kukučín už od prvých prác smeroval k novému stupňu vo vývine slovenskej realistickej prózy. Aktívne pracoval v mnohých organizáciách, bol členom Českej akadémie vied a umení. Jeho literárna tvorba presiahla rámec národnej literatúry a bola preložená do viacerých jazykov. Niektoré diela boli zdramatizované a sfilmované.
Napriek dobrodružnému štýlu života, ktorý prežil v rôznych častiach sveta, hlavným inšpiračným zdrojom zostala preňho rázovitá slovenská dedina.

Prozaická tvorba Martina Kukučína pôsobila v osemdesiatych rokoch 19. storočia v slovenskej literatúre priam priekopnícky. Kukučín nadviazal na okrajové formy slovenskej prózy publicistickej povahy (cestopisy, besednice, anekdoty), zamerané na reprodukciu detailov života a zdôrazňujúce jazykovú zložku, v ktorej sa uplatňovala hovorová reč, a vytvoril vývinovo progresívnu líniu slovenskej prózy.
Život dedinského človeka v jeho každodennej i sviatočnej podobe pretvoril Kukučín na suverénnu tému „vysokej“ literatúry, do slovenskej prózy vniesol presvedčivé literárne postupy. Hovorovú slovenčinu povýšil na literárny jazyk prijímaný širokou verejnosťou.
I keď pochádzal zo sedliackej rodiny, vyrastal v sofistikovanom prostredí čulých kultúrnych a pedagogických aktivít. V Jasenovej pôsobili počas Kukučínových chlapčenských rokov také osobnosti ako Ctibor Zoch, predstaviteľ štúrovskej generácie, alebo Ján Kožehuba, pedagóg a autor slovenských učebníc.
Po absolvovaní stredoškolských štúdií na slovenskom gymnáziu v Revúcej, v Turčianskom Sv. Martine, Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom sa mladý Matej Bencúr vrátil do rodnej dediny, kde v rokoch 1878 — 1884 pôsobil ako učiteľ. Učiteľské povolanie ho však neuspokojovalo, navyše sa svojmu rodisku postupne odcudzoval.

Práve v tomto období začínajú vznikať jeho prvé prozaické práce ovplyvnené spočiatku konvenciami sentimentálnej a romantizujúcej literatúry, skoro sa však priklonil k folkloristicko-dokumentárnej línii dobovej literatúry. V týchto poviedkach (Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hody, Hajtman, Obecné trampoty), ktoré sa sústredili na drobnokresbu postáv a prostredia podloženú osobnou skúsenosťou, sa prejavilo Kukučínovo štylistické a rozprávačské umenie.
Po maturite v Šoproni od roku 1885 študoval medicínu v Prahe, kde sa aktívne zúčastňoval činnosti kultúrneho spolku slovenských študentov Detvan (dva roky bol jeho predsedom).      V tomto prostredí sa oboznámil s aktuálnymi myšlienkovými trendmi, ako boli tolstojizmus, darwinizmus, pozitivizmus, rovnako sa zapájal i do dobových diskusií o realizme v literatúre a umení.
Ešte pred začiatkom jeho pražského pobytu Kukučín napísal umelecky zrelé poviedky — poviedku Z teplého hniezda, román Rysavá jalovica, poviedku Neprebudený, poviedku Veľkou lyžicou, v ktorých sú veľmi zreteľné základné črty jeho autorského rukopisu: sústredenie na detailnú charakterovú a psychologickú kresbu, odmietnutie rozsiahlych sujetových kompozícií v prospech krátkych žánrov, ktoré efektívnejšie dokážu zachytiť detaily života, nový typ rozprávača určujúci spôsob i atmosféru rozprávania.
V poviedkach sa stretávame aj s Kukučínovým typickým harmonizujúcim pohľadom na vzťahy človeka, jeho prostredia a tradície, ktorý však nie je výrazom jeho láskavého a nekonfliktného postoja k dedinskému životu, ako sa traduje v učebniciach, ale vychádza z presvedčenia, že život je riadený samo-regulatívnymi silami.
Vo svojich vrcholných poviedkach – Keď báčik z Chochoľova umrie…, Na podkonickom bále, Dies irae z obdobia rokov 1893 — 1894, prechádza Kukučín od zobrazovania dedinského života v jeho každodennosti k riešeniu zložitejších spoločenských a mravných problémov, hľadá vhodnejšie výrazové prostriedky na úrovni kompozície, do textov sa pomaly vkráda skepsa a disharmónia.

Po ukončení medicíny a absolvovaní praxe v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko, 1893-1906). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr, v roku 1904, aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V rokoch 1896 – 1897 sa pokúsil vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril.
V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky do Čile. V Santiagu úspešne absolvoval nostrifikačné skúšky a koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, najjužnejšieho čilského mesta na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár. Stal sa prvým lekárom Medzinárodného Červeného kríža v Patagónii. V celom Čile ho dodnes vnímajú ako humanistu a ľudomila. Podľa „Mateja Bencura“ je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici.
Hoci vo svojich prózach siahal po miestnych námetoch, jeho tvorivé metódy sa však nezmenili. Po niekoľkých prózach, a cestopise Prechádzky po Patagónii, vznikol Kukučínov román Dom v stráni (1903 — 1904), zachytávajúci nielen príbeh nerovnej lásky mladého statkára a sedliackeho dievčaťa vopred odsúdenej na neúspech pre okolnosti, ktoré autor interpretuje ako prirodzené (tradícia, stavovské rozdiely), ale aj postupný rozklad patriarchálneho sedliactva.

Počas pobytu v Čile pracoval Kukučín na románe Mať volá, ktorý definitívne dopracoval po svojom návrate do Európy v roku 1922. Ani zmenené pomery po vzniku Československej republiky ho nedokázali presvedčiť, aby sa vrátil domov, a natrvalo sa usadil v Chorvátsku.
Po roku 1918 tak bolo obdobie Kukučínovej tvorby poznamenané zmenou charakteru jeho literárnej metódy. V rozsiahlych prozaických textoch — historických románoch zo štúrovského obdobia Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor (oba vyšli až po jeho smrti v 1929) prevládla skôr reflexívnosť, monologickosť, intelektuálny prístup k realite, snaha prezentovať svoje filozofické úvahy o osude národa či ľudstva. Popri niekoľkých kratších novelách ide o posledné práce Martina Kukučína, ktorými si však už v nových literárnych pomeroch nezískal väčší ohlas.

Kukučín bol taktiež autorom niekoľkých divadelných hier, v kontexte slovenskej literatúry však ide len okrajovú záležitosť. Svojimi názormi niekoľkokrát podnetne zasiahol do súdobého literárneho života, napríklad príspevkom do diskusie o Šoltésovej románe Proti prúdu, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia poukázala na dobové tendencie v slovenskej próze.

V rokoch 1922 – 1924 žil Martin Kukučín opäť na Slovensku, nasledujúce 2 roky zas väčšinou v Chorvátsku. Na jar v roku 1926 sa definitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Chorvátsku. O dva roky nato zomrel v slavónskom Pakraci v náručí svojej manželky Perice.
Pochovaný bol dočasne v Záhrebe, v roku 1928 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra. 1928. Manželka Perica Kukučína prežila o 43 rokov. Zomrela 7. augusta 1971 ako 93-ročná a je spolu s manželom pochovaná na Národnom cintoríne v Martine.