Ivka Bednáriková

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Nový týždeň začíname online rozhovorom s Monikou Michnovou, členkou umeleckého súboru SKD v Martine, ktorej meno sa spája s mnohými dramaturgiami v SKD. Možno ani Martinčania však nevedia, že Monikino úsilie a nasadenie je každoročne pretavené do festivalu Dotyky a Spojenia, ktorého kľúčovou osobnosťou Monika Michnová nepochybne je. Aj vďaka jej usilovnej práci si festival zachováva svoju dlhoročnú skvelú úroveň. Nech sa páči, tu je spomínaný rozhovor.

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Keďže som vyrastala v Bratislave, rodičia ma občas zobrali do Slovenského národného divadla alebo do Bratislavského bábkového divadla. Pamätám si, že som ako dieťa bola svetom divadla fascinovaná, no zdalo sa mi úplne nemožné sa doň dostať. Ten pocit, že divadlo je pre mňa niečo nedosiahnuteľné, si pamätám veľmi presne. Druhé očarenie prišlo na strednej škole, keď som videla divadlo Astorka. Z toho vidieť, aké dôležité je, aby deti mali čo najviac možností chodiť do divadla. Môže to v nich prebudiť lásku k umeniu.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Aktuálne nosím na tvári rúško „SKD pozitív“ a v diári mám ceruzku s logom nášho festivalu Dotyky a spojenia.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

… môže to vyznieť trochu pateticky☺ a každý si predstaví niečo iné.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Pochopila som, že niekedy je dôležité vzdať sa toho najlepšieho nápadu a netrvať na ňom silou mocou. Tým sa riadim aj v bežnom živote.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? 

Myslím, že by som mala ambíciu pracovať v médiách. Napríklad ako editorka. Okrem divadelnej dramaturgie som študovala aj žurnalistiku a prácu novinárov si veľmi vážim a obdivujem ju. Myslím, že by ma na nej bavilo to, čo na práci v divadle – že každý deň je iný a nehrozí vám, že upadnete do stereotypu.

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Nemohli sme preto neosloviť Maroša Krajčoviča – vyštudovaného filmového scenáristu a dramaturga, nášho kolegu osvetára, hlavného organizátora inšpiratívneho festivalu DIVADELNÁ CHALUPKA. Jeho meno je tiež úzko späté s Divadlom Ivana Palúcha v Banskej Bystrici. Ešte môžeme spomenúť, že Maroš Krajčovič je naším „dvorným porotcom“ v Turčianskom javisku – známy láskavou a erudovanou kritikou.

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“?

Našiel som. 🙂 Prvé stretnutia s fenoménom divadla som absolvoval v prvej polovici 60-rokov minulého storočia. Bolo to v Bábkovom divadle v Nitre. Chodievali sme tam nielen so školou, ale aj s rodičmi. Fascinovalo ma to, že bábky ožívali. Vtedy sa ešte hrávalo tak, čo dnes označujeme za „čierne divadlo“. Tu sa všetko na prvý pohľad zdalo, že to bolo bez živých hercov, ale so živými postavičkami, aké by ste na ulici nestretli. Dnes mi tieto zážitky vnútorne dávajú za pravdu, že slovo „divadlo“ nie je odvodené len od slova dívať sa, ale hlavne diviť sa. A pri svojej súčasnej práci mám pri príprave inscenácií kdesi v podvedomí práve to, že ak sa už divák díva na predstavenie, mal by sa aj veľa diviť tomu, čo videl, počul a cítil. V neskorších rokoch to boli inscenácie Krajového divadla v Nitre. To prostredie, ľudia a príbehy ma vždy hlboko zasiahli.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Neviem či by som chcel niečo nosiť. Jednoducho nosím. A nielen ja. Každý nosí v živote tie Shakespearovské masky na maskách. Veď samotný život je jedno veľké divadlo. Aspoň ja to tak vnímam. Každé gesto, každá grimasa, či pohľad je svojim spôsobom akýmsi divadielkom na okolie. 🙂

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA…?

Tak toho je veľa. Mohol by som spomínať na všeličo očarujúce a krásne – kostýmy, hudbu, herecké výkony, či príbehy. Ale pre mňa spojenie „divadelná krása“ znamená množstvo skvelých ľudí okolo toho, tá atmosféra, vône zapnutých reflektorov, to, čo doma každý deň stierame z nábytku. Tá energia pri skúšaní inscenácií. To napätie pred premiérou. Uvoľnenie a pocit zadosťučinenia pri potlesku divákov. Ale najmä tí ľudia, s ktorými v tom danom okamihu zdieľate spoločný cieľ, vymýšľate ako na to, tvorivé debaty a hlavne (a často aj ostré výmeny názorov) spolupatričnosť. To ako vlastne všetci vystavíme svoje kože na trh a v snahe osloviť sem–tam šliapneme aj vedľa. Možno ste chceli počuť niečo iné, ale ja som človek pocitov a tie pre mňa znamenajú nielen divadelnú krásu, ale aj krásu života.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Tak toto viem veľmi presne. Získal som pokoru. S ňou prichádza aj ďalšia skúsenosť, že ak chcem ísť so svojimi príbehmi, myšlienkami a pohľadmi pred verejnosť a osloviť ju, musím byť poctivý,  prísny a dôsledný. Od okamihu, keď sa rozhodnem, že toto chcem ľuďom povedať. A to sa snažím učiť aj ľudí, ktorých prehovorím k spolupráci na niečom, čo tu ešte nebolo. 🙂 Preto mám rád práve mladých ľudí, ktorí sú ešte „ohybní“ a môžem im niečo odovzdať. A vlastne mi teraz napadlo, že divadlo ma naučilo nielen dávať, ale aj dostávať späť.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli?

Tak tých možností je neúrekom. Možno pri filme (ten som nakoniec študoval), ale možno aj v SAV-ke, na plavárni, na vesmírnej stanici a možno aj v zariadení na Prednej hore, alebo v Leopoldove. 🙂 🙂 🙂 A možno aj v domove dôchodcov. Kdekoľvek. Život je rozmanitý, farebný a voňavý sám o sebe.

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy. Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Pri tejto príležitosti sme oslovili Viliama Hriadela, bývalého riaditeľa a dlhoročného člena umeleckého súboru Slovenského komorného divadla v Martine, ktorý popri svojej profesionálnej kariére venoval čas ochotníkom aj ako režisér. Pán Hriadel je známy svojim kultivovaným a priateľským prejavom – po stretnutí s ním sa človeku usmieva duša! Nech sa páči, tu je náš online rozhovor.

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Spomínam si, hoci odvtedy prešlo viac ako šesťdesiat rokov. Vyrastal som v Púchove, kde pri odevnom závode Makyta pôsobil veľmi agilný ochotnícky divadelný súbor, ktorý hrával prevažne v závodnej jedálni na malom javisku, na ktorom sa striedavo premietali aj filmy. V tej dobe patril púchovský súbor v rámci Slovenska k špičkovým. Dodnes si pamätám niektoré mená – Hodoň, Cengeľ, Záleská, manželia Čibenkovci, Jagelka, Zelková… Prvé predstavenie, ktoré som videl, bola historická hra alebo rozprávka, názov začínal Bohatier…, jeho meno som si nezapamätal, ale pre moju chlapčenskú dušu to bol taký silný zážitok, že sa zrejme vtedy nakazila divadelným vírusom.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Medziľudské vzťahy. Keď som sa v sedemdesiatych rokoch stal členom Divadla SNP /tak sa vtedy SKD Martin volalo/, privítala ma až nečakaná ústretovosť starších kolegov, ktorá bola opätovaná úctou a rešpektom nás mladších. Takmer rodinnú atmosféru potvrdzovali aj viaceré dôverné oslovenia členov umeleckého súboru – teta Naďa /Hejná/, ujo Hečko, papino /Emil Horváth st./, dedo /Štefan Mišovic/. Priateľské vzťahy medzi umelcami, pracovníkmi technicko-dielenského i ekonomického úseku vytvárali priaznivú atmosféru pre tvorivú prácu. Doba sa odvtedy zmenila a zrejme čiastočne aj vzťahy, ale už samotný charakter činnosti divadla si vynucuje, aby „oficiálnosť“ v styku medzi pracovníkmi nebola ani zďaleka taká striktná, ako v iných inštitúciách, organizáciách, podnikoch či úradoch.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

Pre mňa divadelnú krásu predstavuje tajomná, čarovná moc javiska, jedným slovom – mágia. Nič, len čierny bezodný tunel a v ňom lúč svetla. Nech mi to kolegovia prepáčia, ale je to krásne aj bez dekorácií, kostýmov i hercov…možno môže znieť hudba.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Bez šťastia to nejde! Aj keď sa hovorí, že šťastie praje pripraveným, poznal som a poznám veľa veľa hercov talentovaných aj pracovitých, ktorí u nás v martinskom divadle vynikali, boli protagonistami, odišli do iných súborov a buď postupne skončili na malých, epizódnych postavách, alebo znechutení úplne zanechali divadlo. Jednoducho nemali šťastie na režisérov, pridelené úlohy, žičlivosť nových kolegov, trpezlivosť a podporu od životných partnerov. Mohol by som pokračovať napríklad zložením súboru, v ktorom sa ocitnú traja dobrí mladí herci, ale Hamleta bude hrať len jeden. Dvaja, hoci kvalitní, nemali šťastie, režisér ich v tejto postave nevidel, iný môžbyť áno. Na hereckých prijímacích skúškach vás neprijmú, možno pred rokom, alebo o rok, by ste uspeli. Ale tento rok ste nemali šťastie, pedagogickému tímu, ktorý vyberá ročník, sa váš talent nezdá dostatočným. Alebo máte smolu a aj keby z vás niečo bolo, stretli ste sa viacerí uchádzači rovnakého typu. Nemali ste šťastie.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? 

V hľadisku divadla. Ale, vlastne aj diváci sú súčasťou divadelného sveta. Pravdepodobne by som asi bol ostal pri mojej pôvodnej profesii výtvarníka. Takže oblasť výstavníctva, reklamné agentúry, písmo, ilustrácie…?